

Informácie podľa oblasti
V zákone sú stanovené právne požiadavky na rozvod (pozri oddiel 2). Súd musí overiť, či boli splnené právne požiadavky na vydanie príkazu na rozvod.
Toto overenie sa musí vykonať aj v prípade, ak obaja manželia podajú spoločný návrh na rozvod manželstva. Dohoda manželov nie je sama osebe dôvodom na rozvod – v skutočnosti teda v Taliansku neexistuje rozvod na základe vzájomného súhlasu: súd musí vždy zistiť skutkový stav, na ktorom je založený návrh, aby mohol povoliť rozvod.
Ak bolo manželstvo uzavreté podľa občianskeho zákonníka, rozvodom zanikne. Ak účastníci konania uzavreli manželstvo v kostole a manželstvo je riadne zaznamenané v občianskom registri narodení, manželstiev a úmrtí, rozvod ukončí jeho účinnosť z hľadiska občianskeho práva. Na konaní sa zúčastňuje prokurátor.
Zdroje: zákon č. 898 z 1. decembra 1970 zmenený zákonom č. 436 z 1. augusta 1978, zákonom č. 74 zo 6. marca 1987 a zákonom č. 55 zo 6. mája 2015.
Ktorýkoľvek z manželov môže podať návrh na rozvod z ktoréhokoľvek z nasledujúcich dôvodov:
1. ak je po svadbe druhý manžel odsúdený právoplatným rozsudkom za mimoriadne závažný trestný čin, ktorý spáchal pred svadbou alebo po nej, konkrétne:
2. v prípadoch, keď:
- bol druhý manžel zbavený obvinení z trestných činov krvismilstva alebo pohlavného zneužitia uvedených v bodoch 1b) a c), ak súd zistí, že odporca nie je schopný pokračovať v živote s rodinou alebo sa k nej vrátiť,
- bol pár odlúčený v konaní o rozluke – buď na základe vzájomného súhlasu, alebo na návrh jedného z účastníkov konania – na neprerušené obdobie
- bolo prerušené trestné konanie v súvislosti s niektorým z trestných činov uvedených v bodoch 1b) a c), pretože trestný čin bol premlčaný, ale rozvodový súd zistí, že trestný čin ako taký by inak viedol k trestnej zodpovednosti,
- trestné konanie v súvislosti s trestným činom krvismilstva skončilo zistením, že neexistuje trestná zodpovednosť, pretože čin nevyvolal „verejné pohoršenie“,
- druhý z manželov, ktorý je cudzím štátnym príslušníkom, získal rozhodnutie o anulovaní alebo zániku manželstva v zahraničí alebo uzavrel nové manželstvo v zahraničí,
- manželstvo nebolo naplnené,
- si jeden z manželov oficiálne zmenil pohlavie: v tomto prípade môže návrh na rozvod podať buď osoba, ktorá si zmenila pohlavie, alebo druhý z manželov.
Na záver možno konštatovať, že okrem „trestnoprávnych“ vecí (medzi ktoré patria okrem usvedčenia zo závažných trestných činov veci, v ktorých je osoba zbavená obvinenia z dôvodu zníženej zodpovednosti, veci, v ktorých je trestný čin premlčaný, a prípady krvismilstva, keď chýba objektívna požiadavka na trestnú zodpovednosť) sú možnými dôvodmi na rozvod: rozluka, anulovanie či zánik manželstva alebo nové manželstvo uzavreté druhým manželom v zahraničí, nenaplnenie manželstva a zmena pohlavia.
Dôsledky rozvodu sú tieto:
Po prvé, zanikne manželský vzťah: obaja bývalí manželia sa vrátia do slobodného stavu a môžu znova uzavrieť manželstvo.
Žena stratí priezvisko manžela, ak si ho pridala k svojmu priezvisku. Na základe návrhu však súd môže žene povoliť nechať si okrem vlastného priezviska aj priezvisko manžela, ak sa preukáže, že to je v jej záujme alebo v záujme detí z dôvodov, ktoré si zasluhujú ochranu.
Rozvodom sa neprerušia nepokrvné príbuzenské väzby a najmä nezaniká prekážka manželstva na základe nepokrvného príbuzenstva v priamej línii (článok 87 ods. 4 občianskeho zákonníka).
Zahraniční manželia nestratia štátne občianstvo, ktoré získali uzavretím manželstva.
Rozvodom zaniká spoločný majetok nadobudnutý podľa zákona (comunione legale, ktorý zahŕňa všetky nákupy manželov uskutočnené spoločne alebo samostatne počas manželstva okrem osobných položiek uvedených v článku 179 občianskeho zákonníka), ako aj všetky peňažné prostriedky vyčlenené na potreby rodiny (fondo patrimoniale). Tieto peňažné prostriedky však budú aj naďalej existovať, kým deti nedosiahnu plnoletosť. Rozvod nemá žiadny vplyv na spoločný majetok, na ktorý sa vzťahujú iné dojednania [comunione ordinaria, napríklad majetok získaný pred manželstvom pomerným dielom alebo počas manželstva v prípade, že v čase uzavretia manželstva bolo dohodnuté, že manželia budú mať oddelený majetok (separazione dei beni)]: spojenie týkajúce sa spoločného majetku tohto druhu môže zaniknúť na základe návrhu jedného z manželov.
Rodič, ktorý žije s maloletým dieťaťom, môže získať právo žiť v bydlisku bývalého páru, ak to je v záujme dieťaťa.
Súd, ktorý rozhoduje o rozvode, prizná striedavú výchovu maloletých detí. Len vo výnimočných prípadoch dostane deti do výlučnej starostlivosti jeden z rodičov. Súd takisto stanoví pravidlá v súvislosti s časom, ktorý majú maloleté deti stráviť s rodičom, s ktorým nebývajú. Vydá aj pokyny týkajúce sa správy majetku detí a stanoví mesačný príspevok na výživné maloletého dieťaťa, ktorý sa má vyplácať rodičovi, s ktorým dieťa býva.
V rámci rozhodnutia o rozvode súd na návrh účastníka konania nariadi pravidelné vyplácanie výživného účastníkovi konania, ktorý nemá dostatočné prostriedky alebo ktorý nie je z objektívnych dôvodov schopný si ich zaobstarať. Povinnosť platiť výživné zanikne, keď príjemca znova uzavrie manželstvo. Ak sa na tom účastníci konania dohodnú, výživné sa môže vyplatiť ako jedna transakcia prevodom vlastníckeho práva na nehnuteľnosť na prijímajúceho manžela (viac informácií nájdete v časti „Nároky týkajúce sa výživného – Taliansko“).
Manželia, ktorí nezaplatia výživné v prípade rozluky alebo po rozvode, sa dopustia trestného činu odmietnutia pomoci rodine (článok 570 Trestného poriadku).
Platia aj ďalšie pravidlá. Manžel, ktorý je rozvedený, ale neuzavrel znovu manželstvo, a ktorý má nárok na výživné, má nárok aj na podiel na akomkoľvek odškodnom vyplatenom druhému manželovi. V prípade úmrtia bývalého manžela má pozostalý bývalý manžel nárok na pozostalostný dôchodok alebo na podiel na tomto dôchodku spolu so všetkými následnými pozostalými manželmi, ako aj na vyplatenie sumy z majetku zosnulého, ak je vo finančnej núdzi. Zákonom sa takisto umožňuje manželovi, ktorý má nárok na výživné, zapísať si súdnu hypotéku alebo požiadať o zabavenie majetku manžela, ktorý je povinný platiť výživné.
Rozluka znamená, že zákon už nevyžaduje od manželov, aby žili spolu. Samotná rozluka de facto nemá žiadny účinok (s výnimkou situácií, ktoré nastali pred prijatím reformného zákona č. 151 z roku 1975).
Rozlukou sa manželstvo neruší, ale oslabuje sa.
Rozluka sa môže uskutočniť na príkaz súdu alebo na základe vzájomného súhlasu.
Zdroje: hmotnoprávne pravidlá sú stanovené v občianskom zákonníku (článku 150 a nasl. článkoch; v súvislosti s otázkami týkajúcimi sa dedičstva si pozrite články 548 a 585).
Súdna rozluka – teda odlúčenie na príkaz súdu – si vyžaduje stanovenie, že manželia už nie sú schopní žiť spolu.
V prípade splnenia tejto podmienky súd vydá rozhodnutie o rozluke na návrh jedného z dvoch manželov, a to aj proti želaniu druhého manžela.
Vo výnimočných prípadoch súd môže určiť zodpovednosť jedného z manželov za rozluku: to má vplyv na priznanie výživného počas rozluky a po rozvode, ako aj na dedičské práva. Na konaní sa zúčastňuje prokurátor.
Rozluka na základe vzájomného súhlasu je založená na dohode medzi manželmi, ale stane sa účinnou až po schválení súdom, ktorý je zodpovedný za zabezpečenie toho, aby dohoda uzavretá medzi manželmi spĺňala prvoradé záujmy rodiny. Najmä v prípade, keď dohoda týkajúca sa starostlivosti o deti nie je v záujme detí, súd znova zvolá účastníkov konania a nariadi potrebné zmeny. Ak účastníci konania tieto zmeny nevykonajú, súd môže odmietnuť schváliť rozluku.
Osobné vzťahy: rozlukou (na príkaz súdu alebo na základe vzájomného súhlasu) zaniká požiadavka na všetky formy pomoci spojené so spoločným životom. Zaniká aj domnienka otcovstva. Manželka nestratí priezvisko manžela, ak si ho pridala k svojmu priezvisku, ale súd jej môže na návrh manžela zakázať jeho používanie, ak také používanie môže manželovi spôsobiť vážne škody. Podobne súd môže manželke povoliť nepoužívať priezvisko manžela, ak by jej to spôsobovalo ujmu.
Vlastníctvo spoločného majetku: spoločný majetok zaniká na základe vyhlásenia o neprítomnosti alebo predpokladanom úmrtí jedného z manželov, o anulovaní, zániku alebo ukončení občianskych účinkov manželstva, o rozluke, súdnom rozdelení majetku, vzájomne dohodnutej zmene manželského zväzku alebo o skutočnosti, že jeden z manželov zbankrotoval.
V prípade rozluky spoločné vlastníctvo manželov zaniká, keď súd potvrdí, že manželia žijú oddelene, alebo od dátumu, keď sa podpíše zápisnica o vzájomne dohodnutej rozluke manželov pred predsedajúcim sudcom za predpokladu, že je schválená. Príkaz potvrdzujúci, že manželia žijú oddelene, sa pošle na matričný úrad, aby sa zánik spoločného majetku mohol zaznamenať.
Rodičovské práva a povinnosti: súd, ktorý rozhodne o rozluke, rozhodne aj o starostlivosti o všetky maloleté deti a stanoví výšku výživného na dieťa vyplácaného rodičom, s ktorým dieťa nebýva (alebo vo výnimočných prípadoch výlučnej starostlivosti rodičom, ktorému nie je priznaná starostlivosť). Pokiaľ ide o priznanie práva žiť v rodinnom bydlisku, prednosť má rodič, ktorý žije s dieťaťom (viac informácií nájdete v časti „Rodičovské práva a povinnosti“).
Priznanie výživného: súd na požiadanie prizná manželovi, ktorý nie je zodpovedný za rozluku, právo na výživné od druhého z manželov, ak prvý manžel nemá dostatok nezávislých prostriedkov. Manžel v núdzi má stále nárok na výživné, t. j. na pravidelnú sumu potrebnú na živobytie, aj vtedy, keď je zodpovedný za rozluku (viac informácií nájdete v časti „Nároky týkajúce sa výživného – Taliansko“).
V prípade rozvedených párov platí výslovné ustanovenie o automatickej úprave platby výživného podľa inflácie. Na základe judikatúry sa toto pravidlo rozšírilo aj na odlúčené páry.
Opatrenia uvedené v súdnom príkaze o starostlivosti o deti a výpočet výšky výživného na deti a manžela možno následne zmeniť. Neplatenie výživného je trestný čin podľa článku 570 Trestného poriadku.
Rozluka so zodpovednosťou a bez nej: odlúčení manželia, ktorí nie sú zodpovední za rozluku, majú aj naďalej rovnaké dedičské práva ako manželia, ktorí nie sú odlúčení.
Manželia zodpovední za rozluku majú nárok na výživné len z majetku zosnulého, a to len vtedy, keď v čase dedičského konania mali nárok na výživné od zosnulého manžela (články 548 a 585 občianskeho zákonníka).
Ďalšie účinky: v prípade nedodržania príkazu na rozluku vzniká nárok na zápis súdnej hypotéky, pričom na návrh osoby, ktorá má tento nárok, môže súd nariadiť zabavenie majetku zodpovedného manžela alebo vydať príkaz na zrážky z platu.
Podľa článku 117 a nasl. článkov občianskeho zákonníka existuje množstvo rôznych prípadov, v ktorých môže byť manželstvo vyhlásené za neplatné. Najlepším postupom je preskúmať dôvody neplatnosti a rozhodné právo v jednotlivých prípadoch.
Manželstvo je neplatné, ak je narušené jedným z nedostatkov stanovených zákonom, ale priznania existencie tohto nedostatku je nutné sa dovolať podaním návrhu na súd.
Návrh na anulovanie manželstva sa neprenáša na dedičov, pokiaľ sa už nečaká na rozsudok. Na konaní sa zúčastňuje prokurátor.
Zdroje: hmotnoprávne pravidlá sú uvedené v článkoch 117 až 129a občianskeho zákonníka.
Manželstvo môže byť neplatné z ktoréhokoľvek z týchto dôvodov (článok 117 a nasl. články občianskeho zákonníka):
Ak manželia konali v dobrej viere (t. j. pri uzavretí manželstva nevedeli o prekážke), manželstvo sa považuje za platné až do anulovania a anulovanie je účinné až od okamihu vydania príslušného príkazu [zásada „domnelého manželstva“ (matrimonio putativo)]. Manželstvo vyhlásené za neplatné má účinky platného manželstva, pokiaľ ide o prípadné deti, aj keď obaja manželia nekonali v dobrej viere.
Súd môže takisto jednému z manželov nariadiť pravidelné platby druhému z manželov počas maximálne troch rokov, ak druhý z manželov nemá dostatočné prostriedky a neuzavrel znova manželstvo.
Ak iba jeden z manželov konal v dobrej viere, manželstvo je účinné v prospech tohto manžela a prípadných detí. Manžel, ktorý nekonal v dobrej viere, musí zaplatiť spravodlivé odškodné zodpovedajúce výživnému za obdobie troch rokov, ako aj ďalšie výživné, ak neexistuje žiadna iná osoba, ktorá by mala povinnosť platiť výživné.
Zákonným dekrétom č. 132 z 12. septembra 2014, ktorý bol zmenený na zákon č. 162/2014, talianska vláda stanovila dva nové alternatívne postupy, do ktorých nie sú zahrnuté súdy:
Pravidlá konania o rozvod manželstva platia mutatis mutandis aj na konania o rozluke. V menšej miere sa uplatňuje článok 706 a nasl. články Občianskeho súdneho poriadku.
Konanie má formu osobitného vyšetrovacieho konania, na ktoré sa vzťahujú odlišné pravidlá ako na bežné konanie, a to najmä v predbežnej fáze (v podstate ide o dvojfázový proces: zmierovacia fáza a fáza vyšetrovania a súdneho konania).
Príslušný súd je všeobecný súd (tribunale) so senátom v mieste posledného spoločného bydliska manželov alebo v akomkoľvek inom mieste uvedenom v zákone (článok 706 Občianskeho súdneho poriadku), alebo v prípade, že nie je možné spojiť sa s odporcom, alebo ak má odporca bydlisko v zahraničí, v mieste bydliska alebo domicilu navrhovateľa. V prípade, že obaja účastníci konania žijú v zahraničí, vec môže prejednať akýkoľvek súd v krajine. Ak ide o rozvod na základe vzájomného súhlasu, manželia si môžu vybrať miesto bydliska alebo domicilu ktoréhokoľvek z nich.
Konanie: Návrh na rozluku alebo rozvod má formu návrhu na súd (ricorso), ktorý sa podá v kancelárii úradníka príslušného súdu. K návrhu sa musia priložiť všetky podporné dokumenty, ktoré sa však môžu predložiť aj na pojednávaní. Navrhovateľ je zodpovedný za zabezpečenie oznámenia návrhu a príkazu predsedajúceho sudcu, ktorým sa stanovuje dátum výsluchu manželov, druhému z manželov. Ak je pokus o zmier počas prvého pojednávania neúspešný, predsedajúci sudca vydá prechodné opatrenia v záujme manželov a ich detí a stanoví dátum pojednávania na prvostupňovom súde, ktorý preskúma vec v súlade so všeobecnými pravidlami dokazovania.
Rozvod na základe spoločného návrhu: Spoločný návrh vyžaduje, aby manželia súhlasili s rozvodom i s podmienkami týkajúcimi sa ich detí a finančných vzťahov. Konanie je zjednodušené.
Zdroje: zákon č. 898 z roku 1970 v znení zmien; v prípade rozluky sa uplatňujú aj články 706 až 711 Občianskeho súdneho poriadku.
Existuje možnosť získať bezplatnú právnu pomoc (patrocinio a spese dello Stato), a využiť tak právne zastúpenie bez nutnosti uhradiť odmenu právnikovi a iné súdne trovy. Bezplatná právna pomoc je k dispozícii aj pre cudzích štátnych príslušníkov so zákonným pobytom v Taliansku. Podmienky oprávnenosti možno nájsť v zákone č. 1990/217 a v informačnom prehľade o bezplatnej právnej pomoci. Návrhy na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci sa musia predložiť príslušnej advokátskej komore (consiglio dell’ordine degli avvocati). Pozrite si webové sídla advokátskej komory (napr. rímskej advokátskej komory) a webové sídlo ministerstva spravodlivosti.
Zdroje: zákon č. 217 z roku 1990 zmenený zákonom č. 134 z roku 2001.
Proti príkazu na rozluku, rozvod alebo anulovanie sa možno odvolať. Neprávoplatné rozsudky v konaniach o rozvod manželstva (napr. rozsudky o stave manželov) alebo v konaniach o rozluke (napr. rozsudky o zodpovednosti alebo o vyplácaní výživného) nemožno napadnúť v neskoršej fáze, t. j. spolu s odvolaním proti konečnému rozsudku: musia sa napadnúť v rámci bežných zákonných lehôt.
Uplatňuje sa nariadenie (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003. Umožňuje štandardný postup vo všetkých členských štátoch EÚ.
Uznanie je automatické. Nie je potrebný žiadny osobitný postup na aktualizáciu registra manželstiev, narodení a úmrtí členského štátu po vydaní právoplatného rozsudku o rozvode, rozluke alebo anulovaní.
Ktorákoľvek zo zainteresovaných strán však môže požiadať o vyhlásenie o tom, že zahraničný rozsudok musí alebo nesmie byť uznaný. Osobitné dôvody neuznania sú stanovené v nariadení. Žaloba vo forme návrhu na súd (ricorso) sa musí podať na odvolací súd (corte di appello) s miestnou príslušnosťou v mieste vykonania rozsudku v súlade s vnútroštátnym právom Talianska. Súd rozhodne bez zbytočného odkladu, a to po výsluchu druhej strany alebo bez neho, a rozhodnutie oznámi navrhovateľovi.
Ktorýkoľvek z účastníkov konania môže napadnúť rozhodnutie o uznaní na odvolacom súde, ktorý vydal rozhodnutie, do jedného mesiaca od jeho oznámenia (do dvoch mesiacov, ak má druhý účastník konania bydlisko v inej krajine). V tejto druhej fáze sa obaja účastníci konania musia vypočuť v súlade s bežnou zásadou kontradiktórnosti, pričom platia bežné pravidlá pre súdne konania.
Proti rozsudku vydanému po napadnutí rozhodnutia o uznaní sa možno následne odvolať na kasačnom súde (Corte di Cassazione, pozrite si prílohy k nariadeniu).
Rozluka a rozvod sa upravuje vnútroštátnymi právnymi predpismi spoločnými pre oboch manželov v čase podania návrhu na rozluku alebo rozvod. V prípade manželov rôznej štátnej príslušnosti sa súd bude usilovať určiť rozhodné právo podľa krajiny, v ktorej pár strávil väčšinu svojho manželského života. Súd môže v tejto súvislosti slobodne uplatňovať opatrenia podľa vlastného uváženia.
V prípade, že zahraničné rozhodné právo neobsahuje ustanovenie o rozluke alebo rozvode, uplatní sa talianske právo (článok 31 zákona č. 218 z roku 1995), t. j. prednosť má lex fori. Treba poznamenať, že talianske právo sa uplatňuje bez ohľadu na to, či je navrhovateľ talianskym štátnym príslušníkom, a talianskeho práva sa môže dovolávať aj štátny príslušník iného štátu, ktorý žije v zmiešanom manželstve alebo v manželstve dvoch štátnych príslušníkov inej krajiny.
Talianski manželia, ktorí podali návrhy na rozluku alebo rozvod v Taliansku, podliehajú talianskemu právu aj v prípade, že v Taliansku nemajú bydlisko. Manželia odlišnej štátnej príslušnosti podliehajú právu krajiny, v ktorej sa odohráva väčšina ich manželského života. Ak však právne predpisy danej krajiny neobsahujú možnosť rozluky alebo rozvodu, taliansky súd uplatní talianske právo.
Táto webová stránka je súčasťou portálu Vaša Európa.
Privítame vašu spätnú väzbu, pokiaľ ide o užitočnosť poskytnutých informácií.
Obsah pôvodných vnútroštátnych jazykových verzií na tejto webovej lokalite spravujú príslušné kontaktné body EJS. Preklady týchto textov zabezpečila Európska komisia. V prekladoch preto ešte môžu chýbať možné úpravy pôvodných textov, ktoré neskôr vykoná príslušný štátny orgán členského štátu. Európska justičná sieť pre občianske a obchodné veci ani Európska komisia nenesú žiadnu zodpovednosť ani inak neručia za informácie alebo údaje, ktoré tento dokument obsahuje alebo na ktoré odkazuje. Právne normy v oblasti autorských práv členského štátu zodpovedných za túto stránku nájdete v právnom oznámení.