Zapri

BETA RAZLIČICA PORTALA JE ZDAJ NA VOLJO!

Obiščite BETA različicoevropskega portala ePravosodje in opišite svojo izkušnjo!

 
 

Navigacijska pot

menu starting dummy link

Page navigation

menu ending dummy link

Právo členského štátu - Luxembursko

Stran je strojno prevedena in njena kakovost ni zajamčena.

Kakovost prevoda je: nezanesljiva

Ali menite, da je ta prevod koristen?

V tejto časti nájdete prehľad rôznych zdrojov práva v Luxembursku.


Pramene práva

Medzinárodné pramene práva

Luxemburské veľkovojvodstvo je viazané medzinárodnými, mnohostrannými alebo dvojstrannými zmluvami. Okrem povinností, ktoré tieto záväzky ukladajú Luxemburskému štátu vo vzťahoch s inými štátmi, sú niektoré z týchto zmlúv zdrojom práv jednotlivcov (napr. občania EÚ sa môžu priamo odvolávať na slobodu pohybu na základe európskych zmlúv.

Medzinárodné dohovory

Ide o medzinárodné zmluvy a dohody medzi Luxemburským veľkovojvodstvom a zahraničnými štátmi. Ide napríklad o Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, alebo Zmluvu o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísanú v Haagu 3. februára 1958 a 17. júna 2008 v Haagu, ako aj záväzné Belgicko, Holandsko a Luxembursko.

Právo Spoločenstva

Právo Spoločenstva obsahuje európske zmluvy ako také a predpisy sekundárneho práva obsiahnuté v aktoch, ktoré prijali inštitúcie Európskeho spoločenstva a Európskej únie: Smernice, rozhodnutia, nariadenia, stanoviská a odporúčania.

Národné pramene práva

Pravidlá ústavnej hodnoty

Ústava Luxemburského veľkovojvodstva bola vyhlásená 17. októbra 1868. Ústavný systém vytvorený v roku 1868 sa veľmi podobá systému belgickej ústavy z roku 1831. Napriek mnohým podrobným rozdielom je možné bez výhrad konzultovať články belgického ústavného práva, pokiaľ ide o všeobecné zásady. Napriek početným ústavným revíziám, ktoré sa od svojho prijatia uskutočnili, súčasná ústava stále vo veľkej miere zodpovedá zneniu, ktoré bolo prijaté v roku 1868.

Ústava Luxemburska je ústava tuhého typu, t. j. jej zmena si vyžaduje pozorovanie osobitného konania, ktoré je zložitejšie ako riadny legislatívny postup. Revízia ústavy si vyžaduje dve po sebe nasledujúce hlasy poslaneckej snemovne (parlamentu), z ktorých väčšinu tvoria aspoň dve tretiny hlasov členov poslaneckej snemovne, pretože nie sú povolené hlasovanie prostredníctvom splnomocnenca. Interval najmenej troch mesiacov musí byť oddelený od dvoch hlasov.

Ak počas dvoch mesiacov nasledujúcich po prvom hlasovaní, viac ako štvrtina členov Poslaneckej snemovne alebo 25 000 voličov o to požiadajú, znenie prijaté v prvom čítaní Poslanecká snemovňa sa predloží na referendum. Následne sa neuskutoční žiadne druhé hlasovanie a revízia sa prijme len vtedy, ak získa väčšinu platných hlasov.

Pravidlá legislatívnej hodnoty

Zákon je definovaný ako norma prijatá poslaneckou snemovňou, ktorú vyhlásil veľkovojvoda. Luxemburský zákonodarca okrem prípadov, keď ústavné ustanovenie alebo pravidlo medzinárodného práva obmedzuje jeho slobodu, sám rozhoduje o usmerneniach, ktoré má v úmysle priznať správnemu právu.

Pravidlá regulačnej hodnoty

Je zrejmé, že zákon nemôže upravovať všetky otázky, a to ani v poslednom detaile. Okrem toho použitie pomerne zložitého legislatívneho postupu nie je vždy vhodné, napríklad pokiaľ ide o prijímanie právnych predpisov v oblasti, v ktorej sa norma musí často meniť.

Práve tu sa prijíma veľkovojvodská vyhláška, ktorá je vykonávacím ustanovením zákona. Luxemburská ústava totiž poveruje veľkovojvodu misie „(urobiť) nariadeniami a vyhláškami potrebnými na vykonanie zákonov“.

Aké sú prípadné iné pramene práva a aká je ich hodnota?

Judikatúra

Pripustenie judikatúry ako jedného zo zdrojov práva nie je bez ťažkostí. Luxemburské právo totiž nepozná „precedentné pravidlo“, ktoré sa uplatňuje v anglosaských právnych poriadkoch a sudcovia vo všeobecnosti nie sú viazaní súdnymi rozhodnutiami v iných veciach, a to ani dosť porovnateľné. Okrem toho je zakázané, aby sudcovia vyjadrili svoj názor prostredníctvom všeobecného ustanovenia, a preto sa ich rozsudok musí vždy obmedziť na konkrétny prípad, ktorý im bol predložený.

V praxi má však predloženie judikatúry v porovnateľnej situácii nepopierateľný vplyv vo veci. Okrem toho, ak sa znenie vykladá ako výklad, právomoc sudcu je nepochybne dôležitejšia, pretože ho možno formovať prostredníctvom jeho výkladu.

  • Medzinárodná judikatúra

Luxemburské veľkovojvodstvo uznáva priamy orgán viacerých medzinárodných súdov vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

  • Európska judikatúra

Podľa článku 267 ZFEÚ je judikatúra Súdneho dvora Európskej únie záväzná pre vnútroštátne súdy prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý vnútroštátnym súdom umožňuje pred prijatím rozhodnutia požiadať Súdny dvor, aby vyriešil problémy spôsobené uplatňovaním práva Spoločenstva, na ktoré sa môžu jednotlivci odvolávať pred týmto súdom.

  • Vnútroštátna judikatúra

Súdne rozhodnutia vydané po ukončení občianskych a obchodných konaní majú spravidla len právnu silu rozhodnutej veci: tieto rozhodnutia sú záväzné pre strany sporu, ale nemenia právnu úpravu.

Platí to aj pre väčšinu rozhodnutí prijatých správnymi súdmi. Ak súd alebo správny súd konajú vo veci žaloby proti regulačnému aktu, rozsudok alebo rozsudok má všeobecnú platnosť a je uverejnený v Mémorial, Úradnom vestníku Luxemburského veľkovojvodstva.

Rozsudky, ktoré vyniesol ústavný súd, majú tiež všeobecnú platnosť a sú uverejnené v Mémorial.

Všeobecné právne zásady

Pravidlá stanovené v judikatúre zahŕňajú najmä kategóriu všeobecných právnych zásad, ktoré sú definované ako „právne normy, ktoré sú záväzné pre administratívu a ktorých existenciu súd potvrdil ako súd“.

Hierarchia noriem

Podľa vnútroštátneho práva majú prednosť pramene práva. Ústava je zdrojom najvyššieho cla, po ňom nasleduje zákon a iné právne predpisy.

V prípade neexistencie ústavného ustanovenia vyplýva z judikatúry stanovisko luxemburského práva týkajúce sa vzťahu medzi medzinárodným právom a vnútroštátnym právom.

Luxemburská judikatúra týkajúca sa tohto bodu bola vytvorená na začiatku 1950. rokov od začiatku roka, keď Cour de cassation najprv preskúmal kasačný súd, a potom Štátna rada na záver vyjadrila názor, že preskúmanie súladu zákonov s medzinárodnými zmluvami zo strany Súdneho dvora nebolo možné z dôvodu oddelenia právomocí.

Podľa referenčného rozhodnutia Štátnej rady z roku 1951 „medzinárodná zmluva, ktorá je súčasťou vnútroštátnej právnej úpravy schvaľujúceho práva, je právnym predpisom vyššieho štandardu, ktorý má viac ako vôľu vnútorného orgánu. Z toho vyplýva, že v prípade rozporu medzi ustanoveniami medzinárodnej zmluvy a ustanoveniami neskoršieho vnútroštátneho práva musia mať medzinárodné právo prednosť pred vnútroštátnym právom“ (Conseil d’Etat, 28. júla 1951, Pas. lux., s. 263).

Znenie tohto rozhodnutia je samozrejme veľmi široké, keďže v rozsudku sa nerozlišuje, že medzinárodná norma má prednosť pred vôľou akéhokoľvek vnútorného orgánu. Luxemburské súdy však nikdy výslovne nesúhlasili s nadradenosťou medzinárodných noriem pre ústavu.

Je však potrebné poznamenať, že v revízii návrhu vlády v roku 1956, v ktorom sa uvádza, že „pravidlá medzinárodného práva sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku. Majú prednosť pred zákonmi a inými vnútroštátnymi ustanoveniami.“ Komentár k článkom jasne uviedol, že tieto ustanovenia musia zahŕňať ustanovenia ústavy.

Štátna rada však túto prioritu implicitne prijala v stanovisku z 26. mája 1992 k návrhu zákona o schválení Zmluvy o EÚ. Uvádza, že „treba mať na pamäti, že podľa pravidla hierarchie právnych noriem medzinárodné právo má prednosť pred vnútroštátnym právom a že v prípade rozporu vnútroštátne právo v prospech Zmluvy neuplatňujú súdy. Keďže je dôležité vyhnúť sa rozporu medzi naším vnútroštátnym právom a medzinárodným právom, Conseil d’Etat trvá na tom, že príslušné ústavné preskúmanie by sa malo uskutočniť v rámci užitočnej lehoty, aby sa predišlo takejto situácii nezlučiteľnosti.“ Zdá sa teda, že Luxemburské veľkovojvodstvo je rozhodné pre medzinárodnú cestu.

Ide nepochybne o technický dôsledok neexistencie preskúmania ústavnosti zákonov v Luxembursku. Ústavný súd overuje súlad zákonov s ústavami. nemožno sa odvolávať na otázku o súlade s ústavou zákona, ktorým sa schvaľuje medzinárodná zmluva.

V právnom poriadku Luxemburska môže ústavný súd vyhlásiť zákony, ktoré by boli protiústavné. Na tomto súde môže konať súdny alebo správny súd v Luxemburgu, keď je v rámci konania na tomto súde nastolená otázka ústavnosti. Priame postúpenie nie je možné.

Žaloba o neplatnosť je tiež možná proti protiprávnym regulačným aktom na správnom súde s možnosťou podať odvolanie na správny súd. Táto žaloba je však prípustná len do troch mesiacov odo dňa uverejnenia nariadenia. Ak sa po uplynutí tejto lehoty posudzuje zákonnosť regulačného aktu na súdnom alebo správnom súde, tento súd si ponecháva možnosť nezohľadniť legislatívny text v prospech zákona, ale na rozdiel od priamej žaloby do troch mesiacov od uverejnenia, toto rozhodnutie nebude mať právomoc všeobecného orgánu.

Opatrenia pre „nadobudnutie účinnosti pravidiel obsiahnutých v nadnárodných nástrojoch na vnútroštátnom území

Medzinárodné dohovory

Luxemburská ústava je obzvlášť krátka, pokiaľ ide o postup pri schvaľovaní medzinárodných zmlúv, keďže sa obmedzuje na stanovenie, že „zmluvy nemajú účinok predtým, ako boli schválené zákonom a uverejnené vo formách stanovených pre uverejnenie zákonov“.

Veľkovojvodstvo je krajina s monistickou tradíciou. Inými slovami, je to samotná Zmluva, ktorá sa uplatňuje rovnako ako vnútorné pravidlo veľkovojvodstva bez toho, aby ho bolo potrebné prebrať do jedného alebo druhého.

Obsah práva je teda veľmi stručný a vo všeobecnosti sa obmedzuje na jediný článok, podľa ktorého „sa schvaľuje“ danej zmluvy. Tento zákon nemá žiadny normatívny obsah. Schválenie schvaľuje, ale netransponuje; nemá iný účel ako splnomocniť vládu na ratifikáciu zmluvy.

Tento zákon schvaľuje Parlament v rámci riadneho postupu. Hlasovanie sa zvyčajne uskutočňuje absolútnou väčšinou, pokiaľ zmluva neobsahuje delegovanie právomocí (pozri ďalej). Od revízie v roku 1956 obsahuje luxemburská ústava výslovné ustanovenie, ktoré umožňuje delegovať právomoci na medzinárodné organizácie na základe zmluvy. V článku 49a ústavy sa uvádza, že „vykonávanie právomocí, ktoré ústava vyhradzuje pre legislatívne, výkonné a súdne zložky Európskej únie, možno dočasne prideliť inštitúciám medzinárodného práva na základe zmluvy“. V článku 37 ods. 2 ústavy sa však stanovuje, že takéto zmluvy musia získať súhlas Poslaneckej snemovne za podmienok výrazne posilnenej väčšiny.

Pokiaľ to nie je výslovne stanovené, hlasovanie o schvaľovacom zákone nemá vplyv na uzavretie zmluvy v rámci vnútorného poriadku Luxemburska. Právo na schválenie je predpokladom nadobudnutia jeho účinnosti, ale až po ratifikácii. V Luxembursku sa tiež usudzuje, že aj po schválení poslaneckou snemovňou si výkonný orgán zachováva svoju právomoc ratifikovať text a výkon tejto právomoci je mimo kontroly sudcu.

Nadobudnutie platnosti zmluvy podľa vnútroštátneho práva zvyčajne podlieha trom podmienkam. (1) Luxemburské veľkovojvodstvo ratifikovalo zmluvu, (2) Zmluva je účinná na medzinárodnej úrovni a (3) znenie zmluvy bolo v celom rozsahu uverejnené v Mémorial rovnako ako zákon.

Treba zdôrazniť, že uverejnenie zmluvy (uloženej v článku 37 Ústavy) je samostatnou požiadavkou od povinnosti uverejniť právny poriadok zmluvy. Je pravda, že vo väčšine prípadov sú obe podmienky splnené súčasne, to znamená, že text zmluvy je uverejnený v Mémorial okamžite po právnom poriadku. Tieto dva akty však nie sú rovnaké a publikácie možno od zmluvy oddeliť, pretože zmluva nie je neoddeliteľnou súčasťou práva na schválenie.

Normy Spoločenstva

Ústava Luxemburska neobsahuje žiadne osobitné ustanovenia upravujúce transpozíciu do vnútroštátneho poriadku Luxemburska, pokiaľ ide o európske sekundárne normy.

Bežným nástrojom vykonávania európskych smerníc je právo prijaté poslaneckou snemovňou v súlade s bežnou väčšinou.

Hoci je v zásade potrebné, aby sa európske smernice transponovali do luxemburského práva prostredníctvom zákona, odvolanie sa na formálne právo nie je potrebné, ak sa smernica týka veci, ktorá už bola upravená luxemburskou právnou úpravou. V takom prípade sa prebratie môže uskutočniť prostredníctvom veľkovojvodskej vyhlášky prijatej na základe všeobecnej právomoci, ktorou vláda čerpá z článkov 33 a 36 ústavy. Luxemburský zákon potom formálne vykonáva luxemburské veľkovojvodstvo, aj keď obsah nariadenia je v skutočnosti založený na európskej smernici.

Použitiu legislatívneho postupu možno ešte stále zabrániť v prípade, že predmet harmonizovaný smernicou je predmetom splnomocňujúceho právneho predpisu, ktorým Parlament udeľuje vláde právomoc rozhodovať prostredníctvom jednoduchých nariadení týkajúcich sa záležitostí, ktoré za normálnych okolností patria do pôsobnosti práva.

Takéto „splnomocňujúce zákony“ prijíma každoročne poslanecká snemovňa od roku 1915 a vláda má preto rozsiahle regulačné právomoci v hospodárskej a finančnej oblasti, ktoré by jej bez výslovného odkazu na Európu bezpochyby umožnili transponovať mnohé európske smernice.

Transpozícia európskych smerníc sa však teraz riadi osobitným splnomocňujúcim právom z 9. augusta 1971, zmeneným a doplneným zákonom z 8. decembra 1980, ktorého účelom je obmedziť právomoc vlády vykonávať a penalizovať hospodárske, technické, poľnohospodárske, lesnícke, sociálne a dopravné smernice Európskeho spoločenstva. Odchylne od riadneho regulačného postupu príslušné veľkovojvodské predpisy získali súhlas parlamentného výboru Poslaneckej snemovne.

Postup prijímania nariadení veľkovojvodstva je, rovnako ako legislatívny postup, charakterizovaný povinnosťou vlády predložiť svoj návrh znenia stanoviska Conseil d’Etat a obchodnej komory. Na rozdiel od legislatívneho postupu však regulačný postup umožňuje vláde len zabrániť takýmto konzultáciám na základe toho, že je naliehavé prijať odporúčané opatrenie. Vláda, ktorá má v úmysle transponovať európsku smernicu prostredníctvom nariadenia veľkovojvodstva, je však vláde odoprená. Zákon z 9. augusta 1971 dopĺňa riadny regulačný postup tým, že vyžaduje na jednej strane povinnú konzultáciu s Radou štátu a na druhej strane súhlas parlamentného výboru poslaneckej snemovne.

V oboch prípadoch sa znenie veľkovojvodskej vyhlášky prijíma v Rade ministrov a potom podpisuje minister na jar a predkladá veľkovojvodovi na vyhlásenie veľkovojvodovi. Nariadenie veľkovojvodstva nadobudne účinnosť po jeho uverejnení v Mémorial.

Postupy uvádzania vnútroštátnych predpisov do účinnosti

Zákony a právne predpisy v Luxembursku nadobúdajú účinnosť až po uverejnení v Úradnom vestníku Luxemburského veľkovojvodstva.

Orgány určené na prijatie právnych predpisov

Medzinárodné normy

Luxemburská ústava vyhlasuje, že „veľkovojvoda robí zmluvy“. Dodáva však, že „zmluvy nemajú žiadny účinok predtým, ako boli schválené zákonom a uverejnené vo formách stanovených pre uverejnenie zákonov“.

Je potrebné poznamenať, že schválenie sa vyžaduje pre všetky medzinárodné zmluvy bez ohľadu na ich účel a že takéto schválenie sa má udeliť vo forme zákona. Tento bol vložený v roku 1956 na výslovnú žiadosť Štátnej rady, ktorá sa domnieva, že „takýto súhlas sa vzťahuje na postup prípravy zákona, keďže ústava sa vzťahuje len na ten istý postup, ktorý sa vzťahuje na všetky vyjadrenia úmyslu zo strany poslaneckej snemovne v akomkoľvek podstatnom aspekte“.

Vnútroštátne normy

V rámci legislatívneho systému Luxemburského veľkovojvodstva môže iniciatíva práva pochádzať od Odkaz sa zobrazí v novom oknePoslaneckej snemovne alebo od Odkaz sa zobrazí v novom oknevlády.

Právo iniciatívy vlády je známe ako „vládna iniciatíva“ a uskutočňuje sa prostredníctvom prezentácie „návrhov zákonov“.

Právo na iniciatívu Poslaneckej snemovne sa nazýva „parlamentná iniciatíva“ a vykonáva sa prostredníctvom predloženia „návrhov právnych predpisov“.

Tieto návrhy alebo návrhy právnych predpisov sa potom predkladajú rôznym stanoviskám príslušných orgánov (profesijných komôr), ale predovšetkým k stanovisku Odkaz sa zobrazí v novom okne Štátnej rady. Po doručení stanoviska Štátnej rady sa návrh alebo návrh zákona vráti do Poslaneckej snemovne.

Postup prijímania týchto právnych predpisov

Zákonné právo

Poslanecká snemovňa je jednotný parlament.

S cieľom zmierniť riziká jednokomorového systému sa v luxemburskom zložení stanovuje, že každý návrh zákona musí byť v zásade aspoň tri mesiace predmetom dvoch hlasov.

Ústava však stanovuje, že druhé hlasovanie sa môže vyžadovať aj (kvalifikované ako „druhé ústavné hlasovanie“), „ak poslanecká snemovňa po dohode s Radou štátu na verejnom zasadnutí rozhodne inak“.

Štátna rada tu zohráva veľmi pôvodnú úlohu, ktorá sa približuje úlohe, ktorú zohrávajú druhé zákonodarné komory v iných štátoch (a najmä na úlohu, ktorú zohráva House of Lords v Anglicku). Je to prvý raz pred parlamentnými diskusiami. V ústave sa vyžaduje, aby sa stanovisko Rady prijalo v súvislosti s akýmkoľvek projektom alebo návrhom zákona. Potom nasleduje druhý raz po prvom hlasovaní v poslaneckej snemovni, aby sa na verejnom zasadnutí rozhodlo, či udelí alebo neudelí druhé hlasovanie.

V praxi je teda prevažná väčšina právnych predpisov oslobodená od druhého hlasovania. Štátna rada prijala politiku, podľa ktorej sa výnimka udeľuje takmer vo všetkých prípadoch, pričom postihovanie odmietnutia je vyhradené pre najzávažnejšie prípady. Počas predbežného konania sa najčastejšie odstraňujú všetky prekážky oslobodenia.

Treba tiež zdôrazniť, že právomoc Conseil d’Etat nie je skutočným právom veta, čo by bolo len ťažko zlučiteľné so skutočnosťou, že Conseil d’Etat je nevoleným orgánom. Členov Štátnej rady vymenúva veľkovojvoda. V prípade voľného pracovného miesta sú náhrady vymenované ako náhradné diely, a to na jednej strane: priamo zo strany veľkovojvodu, druhý: zoznam troch kandidátov navrhnutých poslaneckou snemovňou a tretí: zoznam troch kandidátov navrhnutých Radou štátu. Rada štátu môže hlasovať len o dvojmesačnom zákone, a tak poskytnúť zákonodarcovi ďalšie obdobie na zváženie.

Veľkovojvoda nie je len na začiatku legislatívneho postupu (pre návrhy právnych predpisov), ale aj po záverečnom hlasovaní o znení zákona zo strany Poslaneckej snemovne. V luxemburskej ústave sa ustanovuje, že „veľkovojvoda uverejní zákony do troch mesiacov od hlasovania v komore“.

Veľkovojvodská vyhláška

Podľa článku 2 zákona z 12. júla 1996 o reforme Štátnej rady sa návrh nariadenia o vykonávaní zákonov a zmlúv nesmie predložiť veľkovojvodovi, až kým Radanevydá stanovisko.

Vláda sa však môže odchýliť od tohto všeobecného pravidla v naliehavých prípadoch (musí ho posúdiť veľkovojvoda na základe správy, ktorú riadne odôvodní predseda vlády), a preto upustiť od žiadosti o stanovisko High Corporation. Použitie takéhoto núdzového postupu sa však považuje za obmedzené na výnimočné prípady.

Okrem toho, ak zákon formálne vyžaduje, aby sa Štátna rada odvolávala na svoje stanovisko k nariadeniam prijatým podľa tohto zákona, postup pre naliehavé prípady sa za žiadnych okolností nemôže použiť. Platí to aj pre pozmeňujúce a doplňujúce návrhy k návrhu nariadenia, pre ktoré už High Corporation vydal prvé stanovisko.

Rovnako ako v prípade právnych predpisov, Štátna rada vypracuje svoje stanovisko k návrhom nariadení vo forme odôvodnenej správy, ktorá obsahuje všeobecné úvahy, preskúmanie znenia projektu a prípadne aj nadväzujúci projekt.

Preskúmanie zo strany Štátnej rady sa týka podstaty a formy návrhu rokovacieho poriadku a jeho súladu s normou vyššej právnej sily.

Databázy právnych predpisov

Stránka Odkaz sa zobrazí v novom okne Legilux je právny portál vlády Luxemburského veľkovojvodstva na internete.

Umožňuje prístup do luxemburských právnych predpisov buď vo forme hrubého textu Mémorial A, alebo vo forme koordinovaných textov, ktoré sú vo veľkej miere obsiahnuté v kódexoch a správach o správach o právnych predpisoch.

Internetová stránka je rozdelená do troch hlavných oblastí:

Je prístup do databáz bezplatný?

Áno, prístup do databáz je bezplatný.

Súvisiace odkazy

Odkaz sa zobrazí v novom okneLokalita Legilux

Odkaz sa zobrazí v novom okneVláda:

Odkaz sa zobrazí v novom oknePoslanecká snemovňa

Odkaz sa zobrazí v novom okneVláda

Odkaz sa zobrazí v novom okneMinisterstvo spravodlivosti


Toto je strojový preklad obsahu. Vlastník tejto webovej lokality nenesie žiadnu zodpovednosť ani inak neručí za kvalitu strojového prekladu.

Posledná aktualizácia: 22/10/2019