Zavrieť

BETA VERZIA PORTÁLU JE UŽ DOSTUPNÁ!

Navštívte BETA verziu Európskeho portálu elektronickej justície a napíšte nám, čo si o nej myslíte.

 
 

menu starting dummy link

Page navigation

menu ending dummy link

Vykonávanie dôkazov - Slovinsko

Upozorňujeme, že verzia tejto stránky v pôvodnom jazyku slovinčina bola nedávno zmenená. Na preklade zobrazenej jazykovej verzie v súčasnosti pracujeme.

OBSAH

1 Dôkazné bremeno

Pravidlá týkajúce sa získavania a predkladania dôkazov a metód získavania dôkazov v občianskych konaniach upravuje zákon o občianskom konaní (Zakon o pravdnem postopku, ZPP).

1.1 Aké sú pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena?

Platí všeobecné pravidlo, že účastníci konania musia uviesť všetky skutočnosti, z ktorých vychádzajú ich nároky a námietky, a predložiť dôkazy preukazujúce tieto skutočnosti (články 7 a 212 zákona o občianskom konaní).

Žalobcovia musia preukázať skutočnosti, z ktorých vychádzajú ich nároky, zatiaľ čo žalovaní musia preukázať skutočnosti, z ktorých vychádzajú ich námietky. Hmotné právo nám hovorí, ktorý z účastníkov konania je povinný uviesť a preukázať danú skutočnosť. Dôsledky nepreukázania skutočnosti nesie účastník konania, ktorý podľa noriem hmotného práva musí uviesť a takisto preukázať túto skutočnosť (články 7 a 215 zákona o občianskom konaní).

1.2 Existujú pravidlá, ktoré vylučujú určité skutočnosti z dôkazného bremena? V ktorých prípadoch? Je možné predložiť dôkazy s cieľom dokázať, že konkrétne právne domnienky sú neplatné?

Postup získavania dôkazov zahŕňa skutočnosti, z ktorých vychádzajú nároky a námietky, vedecké a odborné pravidlá a pravidlá založené na skúsenostiach. Právne normy sa nepreukazujú, pretože sa uplatňuje pravidlo, že súd s nimi musí byť oboznámený ex officio (iura novit curia).

Nevyžaduje sa dôkaz o skutočnostiach, ktoré účastník konania uzná pred súdom v priebehu konania. Súd môže nariadiť preukázanie uznaných skutočností, ak sa domnieva, že účastník konania ich uznal preto, aby mohol uplatniť nárok, ktorý nesmie uplatniť (tretí odsek článku 3 zákona o občianskom konaní).

Skutočnosti, ktoré účastník konania nepoprie alebo poprie bez uvedenia dôvodov, sa považujú za preukázané, pokiaľ účel popretia týchto skutočností nevyplynul z iných vyhlásení daného účastníka konania. Účastník konania takisto môže zabrániť účinku tejto prezumpcie uznania tak, že vyhlási, že dané skutočnosti nepripúšťa. Platí to však len pre skutočnosti, ktoré nesúvisia so správaním tohto účastníka konania alebo s jeho vnímaním.

Dôkaz o skutočnostiach, ktoré sú uznané a všeobecne známe (prvý a šiesty odsek článku 214 zákona o občianskom konaní), sa nevyžaduje.

Súd prijme uznanú skutočnosť bez overovania jej pravdivosti (prvý odsek článku 214 zákona o občianskom konaní), pokiaľ sa nedomnieva, že účastník konania ju uznal s úmyslom uplatniť nárok, ktorý nesmie uplatniť (tretí odsek článku 3 zákona o občianskom konaní).

Skutočnosti, ktoré zákon predpokladá, si nevyžadujú dôkaz. Možno však preukázať, že tieto skutočnosti neexistujú, pokiaľ zákon nestanovuje inak (piaty odsek článku 214 zákona o občianskom konaní).

1.3 Do akej miery musí byť súd presvedčený o určitej skutočnosti, aby na jej základe rozhodol?

Na prijatie rozhodnutia o opodstatnenosti nároku žalobcu je nutná vysoká miera pravdivosti (závažný dôkaz), t. j. súd musí byť presvedčený o skutočnostiach, ktoré sú z hľadiska práva významné.

V niektorých prípadoch stačí na vydanie rozhodnutia preukázanie pravdepodobnosti, najmä v súvislosti s vydávaním niektorých predbežných procesných rozhodnutí, ktoré neukončujú konanie a ktorými súd urovná čiastkové procesné otázky. Na to, aby sudca mohol uplatniť konkrétne procesné pravidlo, musí sa preukázať, že právne relevantné skutočnosti sú pravdepodobné. Nie je však nevyhnutné, aby bol sudca presvedčený o ich existencii. V zákone o občianskom konaní nie sú vymedzené skutočnosti, ktorých pravdepodobnosť stačí preukázať na to, aby sa mohla zohľadniť určitá norma.

2 Získavanie dôkazov

2.1 Vyžaduje si získavanie dôkazov vždy podanie strany alebo môže sudca v určitých prípadoch získať dôkazy aj z vlastnej iniciatívy?

V súlade s platnou zásadou kontradiktórnosti žiadajú o získavanie dôkazov najmä účastníci konania.

Dôkazy môže získať aj súd ex officio (druhý odsek článku 7 zákona o občianskom konaní), ak sa domnieva, že účastníci konania majú v súvislosti so svojimi nárokmi v úmysle postupovať neprípustným spôsobom (tretí odsek článku 3 zákona o občianskom konaní).

Súd získava dôkazy ex officio v rodičovských sporoch, kde nie je viazaný nárokom, a to aj vtedy, keď nárok nebol vznesený. Môže získavať dôkazy aj vtedy, keď žiadny z účastníkov konania neuviedol dôkazy, a ak je to potrebné v záujme ochrany záujmov detí (článok 408 zákona o občianskom konaní).

2.2 Aké kroky budú nasledovať v prípade, ak súd schváli žiadosť strany týkajúcu sa získania dôkazov?

Súd rozhodne, aké dôkazy sa majú získať na účely stanovenia rozhodujúcich skutočností (druhý odsek článku 213 a článok 287 zákona o občianskom konaní). Prijme rozhodnutie o dôkazoch, ktorým prijme alebo zamietne návrhy účastníkov konania, a môže nariadiť aj získanie niektorých dôkazov ex officio.

Ak súd svojím rozhodnutím schváli návrh účastníka konania týkajúci sa dôkazov, návrh sa vykoná a získajú sa príslušné dôkazy. Súd nie je viazaný svojím rozhodnutím o dôkazoch. V priebehu konania ho môže zmeniť a získať dôkazy, v súvislosti s ktorými zamietol predchádzajúci návrh, a môže získať aj nové dôkazy (štvrtý odsek článku 287 zákona o občianskom konaní).

Dôkazy sa vo všeobecnosti získavajú na hlavnom pojednávaní pred sudcom, ktorý vydá konečné rozhodnutie (prvý odsek článku 217 zákona o občianskom konaní). Ak existujú oprávnené dôvody, dôkazy sa na požiadanie môžu získať pred určeným sudcom (prvý odsek článku 217 zákona o občianskom konaní). Vo výnimočných prípadoch je takisto možné získať dôkazy po skončení hlavného pojednávania, keď porota sudcov rozhodne, že skončené hlavné pojednávanie sa má znova otvoriť. Dochádza k tomu vtedy, keď to je potrebné na doplnenie konania alebo na objasnenie niektorých dôležitých otázok (článok 292 zákona o občianskom konaní).

2.3 V ktorých prípadoch môže súd zamietnuť žiadosť strany o získanie dôkazov?

V zákone o občianskom konaní sa výslovne uvádza, že získavanie dôkazov možno zamietnuť len v prípade, že dôkaz nie je relevantný pre rozhodnutie (článok 287 zákona o občianskom konaní), t. j. že dôkaz neslúži na stanovenie právne relevantných skutočností. Zákon o občianskom konaní však neobsahuje žiadne osobitné ustanovenia týkajúce sa možnosti zamietnuť neprípustný dôkaz alebo dôkaz, ktorý nemožno získať efektívne z hľadiska nákladov, prípadne dôkaz, ktorý nemožno reálne získať.

Účastník konania musí najneskôr na prvom hlavnom pojednávaní uviesť všetky skutočnosti nevyhnutné na podporu svojich návrhov, predložiť dôkazy potrebné na preukázanie pravdivosti svojich vyhlásení a vyjadriť svoje stanovisko v súvislosti s vyhláseniami a dôkazmi predloženými protistranou. To znamená, že súd nevezme do úvahy dôkazy, ktoré účastník konania navrhne príliš neskoro. Účastník konania vo všeobecnosti nesmie podať taký návrh (článok 286 zákona o občianskom konaní). Jediná výnimka sa týka prípadov, keď účastník konania môže preukázať, že na prvom pojednávaní nemohol predložiť dôkazy z dôvodov, ktoré nemohol ovplyvniť (štvrtý odsek článku 286 zákona o občianskom konaní).

Pokiaľ ide o neprípustné dôkazy a dôkazy, ktoré nie je možné reálne získať, je dôležité dodržať tretí odsek článku 3 zákona o občianskom konaní, v ktorom sa uvádza, že súd neuzná návrhy účastníkov konania, ktoré sú v rozpore so záväznými predpismi alebo morálnymi pravidlami.

2.4 Aké rôzne dôkazné prostriedky existujú?

Zákon o občianskom konaní umožňuje ohliadky, písomnosti, výsluch svedkov, výsluch znalcov a výsluch účastníkov konania.

2.5 Aké sú spôsoby získania dôkazov od svedkov a líšia sa tieto spôsoby od spôsobov, ktoré sa využívajú na získanie dôkazov od svedkov – znalcov? Aké sú pravidlá týkajúce sa predkladania písomných dôkazov a znaleckých správ / posudkov?

Svedkovia: Každý, kto bol predvolaný ako svedok, sa musí dostaviť pred súd, a pokiaľ zákon nestanovuje inak, musí vypovedať (prvý odsek článku 229 zákona o občianskom konaní). Svedkovia sa vypočúvajú na návrh jedného z účastníkov konania, ktorý musí uviesť, o čom bude svedok vypovedať, a poskytnúť jeho osobné údaje (článok 236 zákona o občianskom konaní). Svedkovia sa predvolávajú na výsluch prostredníctvom osobitného predvolania, ktoré musí obsahovať informácie o ich povinnosti vypovedať, o následkoch neodôvodnenej neprítomnosti a o ich práve na náhradu nákladov (článok 237 zákona o občianskom konaní).

Svedkovia sa vypočúvajú na hlavnom pojednávaní. Svedkov, ktorí z dôvodu veku, choroby alebo vážneho telesného postihnutia nemôžu vyhovieť predvolaniu, možno vypočuť v mieste ich bydliska (druhý odsek článku 237 zákona o občianskom konaní). Každý svedok sa vypočúva samostatne v neprítomnosti iných svedkov, ktorí budú vypovedať neskôr (prvý odsek článku 238 zákona o občianskom konaní). Súd informuje svedkov o ich povinnosti hovoriť pravdu a nič nevynechať a upozorní ich aj na dôsledky krivej výpovede. Svedok najprv uvedie, čo vie o prípade. Sudca, ktorý predsedá súdu, alebo členovia súdu a účastníci konania, ich zástupcovia a splnomocnenci potom kladú otázky s cieľom preveriť, doplniť alebo objasniť vyhlásenia svedka. Ak sú vyhlásenia svedka nekonzistentné, môže byť konfrontovaný so skutočnosťami (tretí odsek článku 239 zákona o občianskom konaní). V zákone o občianskom konaní sa už neuznáva prísaha svedkov.

V zákone o občianskom konaní sa nerozlišuje medzi postupom výsluchu bežných svedkov a znalcov a zákon neobsahuje v tejto súvislosti žiadne osobitné procesné ustanovenia. Neexistuje žiadny rozdiel medzi postupmi výsluchu svedkov a znalcov.

Písomnosti: Hoci v zákone o občianskom konaní nie je uvedené poradie významu dôkazných prostriedkov, písomnosti sa považujú za najspoľahlivejšie. Možno ich rozdeliť na verejné a súkromné písomnosti. Verejné písomnosti sú písomnosti, ktoré vydáva v predpísanej forme štátny orgán konajúci v rámci svojej pôsobnosti, alebo písomnosti vydané v takej forme samosprávnym miestnym spoločenstvom, spoločnosťou alebo inou organizáciou, alebo jednotlivcom pri výkone funkcie verejného orgánu, ktorou bol poverený zo zákona (prvý odsek článku 224 zákona o občianskom konaní). Súkromné písomnosti sú všetky písomnosti, ktoré nie sú verejné. Podpis na súkromnej písomnosti môže overiť oprávnený štátny orgán alebo právnická alebo fyzická osoba poverená výkonom funkcie verejného orgánu (napr. notár). Tieto overené doložky v súkromných písomnostiach majú verejný význam, pričom príslušná časť takej písomnosti sa takisto môže považovať za verejnú písomnosť. Dôkazná hodnota verejných písomností je samostatne vymedzená v zákone o občianskom konaní. Verejná písomnosť preukazuje pravdivosť skutočností, ktoré sú v nej potvrdené alebo uvedené (prvý odsek článku 224 zákona o občianskom konaní). Hoci zákon o občianskom konaní vychádza z predpokladu, že obsah verejnej písomnosti je pravdivý, je prípustné preukázať, že skutočnosti boli do verejnej písomnosti nepresne zapísané alebo že verejná písomnosť bola nesprávne vypracovaná (štvrtý odsek článku 224 zákona o občianskom konaní). To je jediné pravidlo týkajúce sa dôkazov v slovinskom občianskom konaní.

Zahraničné verejné písomnosti overené podľa príslušných právnych predpisov majú rovnakú dôkaznú hodnotu ako slovinské písomnosti za predpokladu, že sa uplatňujú pravidlá o reciprocite, pokiaľ sa v medzinárodnej zmluve nestanovuje inak (článok 225 zákona o občianskom konaní).

Zákon o občianskom konaní obsahuje aj pravidlá týkajúce sa doručovania písomností (povinnosť poskytnúť písomnosti), ktoré závisí od toho, či má písomnosť k dispozícii účastník konania, ktorý na ňu odkazuje, protistrana, štátny orgán alebo organizácia vykonávajúca funkciu verejného orgánu, alebo tretia osoba (fyzická alebo právnická).

Znalci: Súd získava dôkazy od znalca, keď sú na stanovenie alebo objasnenie danej skutočnosti potrebné technické poznatky, ktoré súd nemá k dispozícii (článok 243 zákona o občianskom konaní). Občiansky súd určí znalca na základe osobitného rozhodnutia, pričom pred jeho určením si vypočuje názory oboch účastníkov konania na túto vec. Znalca môže určiť aj sudca, ktorý predsedá súdu, alebo osobitne dožiadaný sudca, ak sú oprávnení získavať také dôkazy (článok 244 zákona o občianskom konaní). Znalci sa väčšinou vyberajú z osobitného zoznamu súdom určených znalcov, pričom túto úlohu možno zveriť aj špecializovanej inštitúcii. Ako znalci môžu pôsobiť len fyzické osoby. Znalci sú povinní prijať svoje povinnosti a poskytnúť svoj posudok a stanovisko (prvý odsek článku 246 zákona o občianskom konaní). Znalcovi, ktorý sa nedostaví na výsluch napriek tomu, že bol riadne predvolaný, môže súd uložiť pokutu. Súd môže uložiť pokutu aj znalcovi, ktorý odmietne splniť svoje úlohy bez uvedenia oprávneného dôvodu (prvý odsek článku 248 zákona o občianskom konaní). Súd môže oslobodiť znalca od jeho povinností na jeho požiadanie len z dôvodov, ktoré znalec uvedie ako odôvodnenie odmietnutia vypovedať alebo odpovedať na konkrétnu otázku. Súd môže oslobodiť znalca od jeho povinností na jeho požiadanie aj z iných oprávnených dôvodov (napr. z dôvodu nadmerného pracovného zaťaženia). O výnimku z tohto dôvodu môže požiadať aj poverený pracovník orgánu alebo organizácie, v ktorej znalec pracuje (druhý a tretí odsek článku 246 zákona o občianskom konaní). Znalec môže byť takisto vyhlásený za nespôsobilého rovnakým spôsobom ako sudca – jedinou výnimkou je prípad, keď osoba, ktorá už predtým bola vypočutá ako svedok, má vypovedať ako znalec (prvý odsek článku 247 zákona o občianskom konaní).

Práca znalca zahŕňa posudok a stanovisko. Súd takisto rozhodne o tom, či znalec prezentuje svoj posudok a stanovisko iba ústne na výsluchu alebo či ich musí predložiť aj písomne pred výsluchom. Súd stanoví aj lehotu, v ktorej je znalec povinný poskytnúť svoj posudok a stanovisko. Ak sa určí viacero znalcov, môžu poskytnúť svoje posudky a stanoviská spoločne, ak sa na nich zhodnú. Ak sa nezhodnú, každý znalec poskytne svoj posudok samostatne (článok 254 zákona o občianskom konaní). Ak sú medzi informáciami poskytnutými znalcami zásadné rozdiely alebo ak sú posudky jedného alebo viacerých znalcov nejasné, neúplné alebo protirečivé, alebo ak sú v rozpore s okolnosťami, ktoré sa skúmajú, a tieto nezrovnalosti sa neodstránia novým výsluchom znalcov, dôkazy sa získajú znova od tých istých alebo iných znalcov (druhý odsek článku 254 zákona o občianskom konaní). V prípade rozporov v stanoviskách jedného alebo viacerých znalcov alebo v prípade, že ich stanoviská obsahujú nezrovnalosti, alebo ak vznikne odôvodnená pochybnosť o správnosti poskytnutého stanoviska, vyžiadajú sa stanoviská iných znalcov (tretí odsek článku 254 zákona o občianskom konaní). Znalci majú právo na náhradu nákladov a právo na odmenu za svoju prácu (prvý odsek článku 249 zákona o občianskom konaní).

2.6 Majú niektoré dôkazné prostriedky väčšiu dôkaznú silu ako ostatné?

Pri hodnotení dôkazov sa uplatňuje zásada posudzovania dôkazov podľa vlastného uváženia. Súd sa v súlade s vlastným presvedčením rozhodne, ktoré skutočnosti sa budú považovať za preukázané, a to na základe dôkladného a starostlivého posúdenia každého dôkazu zvlášť a všetkých dôkazov dohromady a podľa úspechu konania ako celku (článok 8 zákona o občianskom konaní). V rámci slovinského občianskeho konania sa teda neuznávajú „pravidlá dokazovania“, ktorými zákonodarca vopred abstraktne stanoví hodnotu konkrétnych druhov dôkazov. Jedinou výnimkou je pravidlo o hodnotení verejných písomností (pozri bod 2.5).

V praxi sa však uplatňuje pravidlo, že napríklad dôkazy vo forme písomností sú spoľahlivejšie (ale nemajú väčšiu dôkaznú silu) ako iný dôkaz, napríklad výpoveď svedkov alebo účastníkov konania.

2.7 Sú niektoré spôsoby dokazovania v záujme preukázania určitých skutočností povinné?

Zákon o občianskom konaní neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, či určité položky alebo dôkazné prostriedky sú povinné na účely preukázania existencie určitých skutočností.

2.8 Sú svedkovia podľa zákona povinní svedčiť?

Áno. Každý, kto bol predvolaný ako svedok, sa musí dostaviť pred súd, a pokiaľ zákon nestanovuje inak, musí vypovedať (prvý odsek článku 229 zákona o občianskom konaní).

2.9 V akých prípadoch môžu odmietnuť vypovedať?

Osoba nesmie byť vypočutá ako svedok, ak by jej výpoveď bola v rozpore s povinnosťou zachovať úradné alebo vojenské tajomstvo, pokiaľ ju príslušný orgán nezbaví tejto povinnosti (článok 230 zákona o občianskom konaní).

Svedok môže odmietnuť vypovedať (článok 231 zákona o občianskom konaní):

  • o veciach, ktoré mu jeden z účastníkov konania zveril ako svojmu oprávnenému zástupcovi,
  • o veciach, ku ktorým sa mu jeden z účastník konania alebo iná osoba priznala ako spovedníkovi,
  • o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel ako advokát alebo lekár alebo pri výkone akéhokoľvek iného povolania alebo činnosti, pri ktorých je viazaný povinnosťou zachovať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, ktoré sa dozvie pri výkone tohto povolania alebo činnosti.

Svedkovia môžu odmietnuť odpovedať na jednotlivé otázky, ak na to majú dobrý dôvod, a najmä v prípade, že odpoveďou by spôsobili vážnu hanbu, značné finančné škody alebo trestné stíhanie sebe alebo priamym pokrvným príbuzným po akýkoľvek stupeň, alebo nepriamym pokrvným príbuzným až do tretieho stupňa, alebo v prípade, že by spôsobili vážnu hanbu, značné finančné škody alebo trestné stíhanie svojmu manželovi alebo príbuznému zo strany manžela až do druhého stupňa vrátane (aj v prípade, že manželstvo už bolo ukončené), alebo svojmu poručníkovi alebo zverencovi, alebo adoptívnemu rodičovi alebo adoptovanému dieťaťu (prvý odsek článku 233 zákona o občianskom konaní).

Svedok však nemôže uviesť riziko spôsobenia finančnej škody ako dôvod na odmietnutie vypovedania o právnych úkonoch, na ktorých sa zúčastnil ako predvolaný svedok, o úkonoch, ktoré vykonal vo vzťahu k sporu, ako právny predchodca alebo zástupca niektorého z účastníkov konania, o skutočnostiach týkajúcich sa majetkových vzťahov v súvislosti s rodinnými väzbami či manželstvom, o skutočnostiach týkajúcich sa narodenia, manželstva alebo úmrtia, ani v žiadnej situácii, keď je podľa osobitných právnych predpisov povinný podať žiadosť alebo urobiť vyhlásenie (článok 234 zákona o občianskom konaní). Svedok takisto nesmie odmietnuť vypovedať z dôvodu ochrany obchodného tajomstva, ak je zverejnenie určitých skutočností prínosom pre verejnosť alebo inú osobu, za predpokladu, že tento prínos preváži nad škodami spôsobenými zverejnením tajomstva (článok 232 zákona o občianskom konaní).

2.10 Možno osobu, ktorá odmieta svedčiť, sankcionovať alebo prinútiť vypovedať?

Áno. Ak sa svedok, ktorý bol predvolaný riadnym spôsobom, nedostaví a jeho neprítomnosť nie je odôvodnená, alebo ak bez povolenia opustí miesto, na ktorom sa mal vypočúvať, súd môže nariadiť, aby bol privedený silou na vlastné náklady, a môže uložiť aj pokutu až do výšky 1 300 EUR. Súd môže uložiť pokutu aj svedkovi, ktorý sa dostaví, ale aj po upozornení na dôsledky odmietne vypovedať alebo odpovedať na konkrétne otázky z dôvodov, ktoré súd považuje za neoprávnené. V druhom prípade môže súd v situácii, keď svedok naďalej nie je ochotný vypovedať, svedka uväzniť dovtedy, kým nebude ochotný vypovedať alebo kým už nebude potrebné ho vypočuť, ale nie dlhšie ako na jeden mesiac (prvý a druhý odsek článku 241 zákona o občianskom konaní).

2.11 Existujú osoby, od ktorých nemožno získať svedeckú výpoveď?

Svedkom môže byť každá osoba schopná poskytnúť informácie o skutočnostiach, ktoré sa preukazujú (druhý odsek článku 229 zákona o občianskom konaní). Spôsobilosť byť svedkom nezávisí od právnej spôsobilosti. Dieťa alebo osoba, ktorá bola vyhlásená za čiastočne alebo úplne právne nespôsobilú, môže byť svedkom, ak je schopná poskytnúť informácie o právne relevantných skutočnostiach. Otázku, či svedok je schopný vypovedať, alebo nie, posudzuje súd v každom jednotlivom prípade.

Účastník konania alebo jeho právny zástupca nesmie byť svedkom, ale svedkom môže byť „obyčajný“ zástupca (pooblaščenec) alebo osoba, ktorá vstúpi do konania ako tretia strana (stranski intervenient).

2.12 Aká je úloha sudcu a strán pri vypočúvaní svedka? Za akých podmienok môže byť svedok vypočutý prostredníctvom videokonferencie alebo iných technických prostriedkov?

V súvislosti s vypočúvaním svedkov si pozrite odpoveď vyššie.

Videokonferencie upravuje článok 114 písm. a) zákona o občianskom konaní, v ktorom sa uvádza, že súd môže so súhlasom účastníkov konania povoliť účastníkom konania a ich zástupcom, aby sa počas vypočutia nachádzali na inom mieste a z tohto miesta vykonávali procesné úkony, ak sa z miesta, na ktorom prebieha vypočutie, prenáša zvuk a obraz na miesto alebo miesta, na ktorých sa nachádzajú účastníci konania a/alebo zástupcovia. Rovnaké podmienky platia pre získavanie dôkazov prostredníctvom výsluchu účastníkov konania, svedkov a znalcov.

3 Hodnotenie dôkazov

3.1 Podlieha súd obmedzeniam pri vydaní rozsudku v prípade, ak účastník nezískal dôkazy zákonným spôsobom?

Vo všeobecnosti platí, že dôkazy získané nezákonne (napr. prostredníctvom nezákonného odpočúvania telefónov) sa v občianskom konaní nesmú použiť. Judikatúra však výnimočne povoľuje použitie takého dôkazu, ak na to existujú oprávnené dôvody alebo ak by získanie dôkazu malo osobitný význam z hľadiska uplatnenia ústavne chráneného práva. V takom prípade okrem skutočnosti, že niektoré dôkazy mohli byť získané nezákonne, zohráva rozhodujúcu úlohu otázka, či by dôkazy predložené v občianskom konaní viedli k opätovnému porušeniu ľudských práv.

Pokiaľ ide o neprípustné dôkazy a dôkazy, ktoré nie je možné reálne získať, v treťom odseku článku 3 zákona o občianskom konaní sa uvádza, že súd neuzná návrhy účastníkov konania, ktoré sú v rozpore so záväznými predpismi alebo morálnymi pravidlami.

3.2 Bude sa moja vlastná výpoveď považovať za dôkaz v prípade, ak som účastníkom konania?

Ak vyhlásenie tvorí súčasť žaloby alebo žiadosti určitého druhu, nebude sa počítať ako dôkaz, ale bude mať postavenie tvrdenia účastníka konania, pre ktoré musí účastník konania takisto predložiť príslušné dôkazy. Ak je vyhlásenie súčasťou písomnosti predloženého ako dôkaz tvrdenia jedného z účastníkov konania, toto vyhlásenie bude mať postavenie písomnosti.

Ako dôkaz sa počíta aj vyhlásenie účastníka konania počas jeho výsluchu, pretože v zákone o občianskom konaní sa ako dôkaz uznáva aj výsluch účastníkov konania (článok 257 zákona o občianskom konaní).

Súvisiace odkazy

Odkaz sa zobrazí v novom oknehttp://www.pisrs.si/Pis.web/

Odkaz sa zobrazí v novom oknehttps://www.uradni-list.si/

Odkaz sa zobrazí v novom oknehttp://www.dz-rs.si/wps/portal/Home/deloDZ/zakonodaja/preciscenaBesedilaZakonov

Odkaz sa zobrazí v novom oknehttp://www.sodisce.si/


Obsah pôvodných vnútroštátnych jazykových verzií na tejto webovej lokalite spravujú príslušné kontaktné body EJS. Preklady týchto textov zabezpečila Európska komisia. V prekladoch preto ešte môžu chýbať možné úpravy pôvodných textov, ktoré neskôr vykoná príslušný štátny orgán členského štátu. Európska justičná sieť pre občianske a obchodné veci ani Európska komisia nenesú žiadnu zodpovednosť ani inak neručia za informácie alebo údaje, ktoré tento dokument obsahuje alebo na ktoré odkazuje. Právne normy v oblasti autorských práv členského štátu zodpovedných za túto stránku nájdete v právnom oznámení.

Posledná aktualizácia: 23/11/2015