Zavrieť

BETA VERZIA PORTÁLU JE UŽ DOSTUPNÁ!

Navštívte BETA verziu Európskeho portálu elektronickej justície a napíšte nám, čo si o nej myslíte.

 
 

Navigačný riadok

menu starting dummy link

Page navigation

menu ending dummy link

Ktoré právo sa uplatňuje? - Švédsko

1 Pramene platných noriem

1.1 Vnútroštátne normy

Medzinárodné právo súkromné je vo Švédsku kodifikované len čiastočne a pozostáva z kombinácie štatutárneho práva a judikatúry. Štatutárne právo je zamerané predovšetkým na uplatnenie medzinárodných dohovorov, ktorých je Švédsko zmluvnou stranou. Hlavné právne predpisy sú tieto:

Manželstvo a deti

  • kapitola 3 oddiely 4 a 6 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva a poručníctva [Lagen (1904:26 s. 1) om vissa internationella rättsförhållanden rörande äktenskap och förmynderskap, známy aj pod švédskou skratkou „IÄL“],
  • oddiely 9, 12 a 13 vyhlášky o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva, osvojenia a poručníctva [Förordningen (1931:429) om vissa internationella rättsförhållanden rörande äktenskap, adoption och förmynderskap, „NÄF“],
  • oddiel 2 zákona o medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa osvojenia [Lagen (1971:796) om internationella rättsförhållanden rörande adoption, „IAL“],
  • oddiely 2, 3 a 6 zákona o medzinárodných otázkach týkajúcich sa otcovstva [Lagen (1985:367) om internationella faderskapsfrågor, „IFL“],
  • oddiely 3 – 5 zákona o niektorých medzinárodných otázkach týkajúcich sa majetkových vzťahov medzi manželmi alebo druhmi [Lagen (1990:272) om internationella frågor rörande makars och sambors förmögenhetsförhållanden, „LIMF“],
  • oddiel 1 zákona o Haagskom dohovore z roku 1996 [Lagen (2012:318) om 1996 års Haagkonvention] a články 15 – 22 toho istého Haagskeho dohovoru z roku 1996 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa,
  • článok 15 nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, ako aj Haagsky protokol z roku 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť,

Dedičstvo

  • články 20 – 38 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve,

Zmluvy a nákup

  • Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I),
  • oddiely 79 – 87 zákona o zmenkách (Växellagen 1932:130),
  • oddiely 58 – 65 zákona o šekoch (Växellagen 1932:131),
  • zákon o rozhodnom práve pre predaj tovaru [(Lagen (1964:528) om tillämplig lag beträffande köp av lösa saker, „IKL“],
  • oddiely 25a, 31a a 42a zákona o spolurozhodovaní na pracovisku [Lagen (1976:580) om medbestämmande i arbetslivet, „MBL“],
  • zákon o rozhodnom práve pre niektoré poistné zmluvy [Lagen (1993:645) om tillämplig lag för vissa försäkringsavtal],
  • kapitola 13 oddiel 4 a kapitola 14 oddiel 2 zákonníka o lodnej doprave (Sjölagen 1994:1009),
  • oddiel 14 zákona o spotrebiteľských zmluvách [Lagen (1994:1512) om avtalsvillkor i konsumentförhållanden],
  • kapitola 1 oddiel 4 zákona o ochrane spotrebiteľa v rámci dohôd týkajúcich sa časovo vymedzeného používania ubytovacích zariadení alebo dlhodobých dovolenkových produktov [Lagen (2011:914) om konsumentskydd vid avtal om tidsdelat boende eller långfristig semesterprodukt],
  • kapitola 3 oddiel 14 zákona o zmluvách uzavretých na diaľku a podomovom predaji [Lagen (2005:59) om distansavtal och avtal utanför affärslokaler],
  • oddiel 48 zákona o predaji spotrebného tovaru (Konsumentköplagen 1990:932),

Náhrada ujmy

  • Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (ďalej len „nariadenie Rím II“),
  • oddiely 8, 14 a 38 zákona o ujme spôsobenej v rámci cestnej premávky (Trafikskadelagen 1975:1410),
  • oddiel 1 zákona v súvislosti s dohovorom z 9. februára 1972 medzi Švédskom a Nórskom o pasení sobov [Lagen (1972:114) med anledning av konventionen den 9 februari 1972 mellan Sverige och Norge om renbetning],
  • oddiel 1 zákona v súvislosti s dohovorom z 19. februára 1974 medzi Dánskom, Fínskom, Nórskom a Švédskom o ochrane životného prostredia [Lagen (1974:268) med anledning av miljöskyddskonventionen den 19 februari 1974 mellan Danmark, Finland, Norge och Sverige],

Právo týkajúce sa platobnej neschopnosti

  • články 4, 8 – 11, 14, 15, 28 a 43 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (ďalej len „nariadenie o konkurznom konaní“) (Európsky parlament a Rada prijali zmenené nariadenie, ktoré má nadobudnúť účinnosť v lete 2015),
  • oddiely 1, 3 a 5 – 8 zákona, ktorým sa stanovujú pravidlá týkajúce sa platobnej neschopnosti v súvislosti s majetkom v Dánsku, Fínsku, na Islande a v Nórsku [Lag (1934:67) med bestämmelser om konkurs, som omfattar egendom i Danmark, Finland, Island eller Norge],
  • oddiely 1, 4 – 9 a 13 zákona týkajúceho sa účinkov platobnej neschopnosti, ktorá nastala v Dánsku, Fínsku, na Islande a v Nórsku [Lag (1934:68) om verkan av konkurs, som inträffat i Danmark, Finland, Island eller Norge],
  • oddiely 1, 3 – 8 a 12 zákona o platobnej neschopnosti v súvislosti s majetkom v inej severskej krajine [Lag (1981:6) om konkurs som omfattar egendom i annat nordiskt land],
  • oddiely 1, 4 – 9, 13 a 14 zákona o účinkoch platobnej neschopnosti, ktorá nastala v inej severskej krajine [Lag (1981:7) om konkurs som omfattar egendom i annat nordiskt land].

1.2 Mnohostranné medzinárodné dohovory

Švédsko je zmluvnou stranou ďalej uvedených mnohostranných medzinárodných dohovorov, ktorými sa stanovujú pravidlá určenia rozhodného práva. Švédsko má „dualistický“ prístup k medzinárodným zmluvám, čo znamená, že mnohostranné dohovory musia byť takisto začlenené do švédskeho vnútroštátneho práva: pozri vyššie.

Spoločnosť národov

  • Dohovor z roku 1930 o urovnaní niektorých kolízií právnych poriadkov v súvislosti so zmenkami a dlžobnými úpismi,
  • Dohovor z roku 1931 o urovnaní niektorých kolízií právnych poriadkov v súvislosti so šekmi,

Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného

  • Dohovor z roku 1955 o rozhodnom práve pre medzinárodnú kúpu tovaru,
  • Dohovor z roku 1961 o rozhodnom práve pre formu závetov,
  • Dohovor z roku 1996 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa,
  • Haagsky protokol z roku 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť,

Európska únia

  • Rímsky dohovor z roku 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (tento dohovor sa nahrádza nariadením Rím I týkajúcim sa zmlúv, ktoré nadobudli účinnosť po 17. decembri 2009),

Dohovory medzi severskými krajinami

  • Dohovor z roku 1931 medzi Dánskom, Fínskom, Islandom, Nórskom a Švédskom, ktorým sa stanovujú pravidlá medzinárodného práva súkromného v súvislosti s manželstvom, osvojením a poručníctvom (naposledy zmenený dohovorom o zmene z roku 2006),
  • Dohovor z roku 1933 medzi Švédskom, Dánskom, Fínskom, Islandom a Nórskom o platobnej neschopnosti (ďalej len „Dohovor severských krajín o platobnej neschopnosti“),
  • Dohovor z roku 1934 medzi Dánskom, Fínskom, Islandom, Nórskom a Švédskom o dedení, závetoch a správe dedičstva (naposledy zmenený dohovorom o zmene z roku 2012),
  • Dohovor z roku 1974 o ochrane životného prostredia medzi Dánskom, Fínskom, Nórskom a Švédskom.

1.3 Hlavné dvojstranné dohovory

  • Dohovor z roku 1972 medzi Švédskom a Nórskom o pasení sobov (1972 års konvention mellan Sverige och Norge om renbetning).

2 Uplatňovanie kolíznych noriem

2.1 Povinnosť sudcu uplatniť kolízne normy z vlastnej iniciatívy

Vo švédskom práve neexistuje pravidlo, na základe ktorého sa vyžaduje, aby súd z vlastnej iniciatívy uplatnil cudzí právny poriadok. Táto otázka sa rieši najmä v rámci judikatúry, pričom sa ukazuje rozdiel medzi konaniami o záležitostiach, ktoré by strany mohli vyriešiť mimosúdnym urovnaním (dispositiva mål), a konaniami o záležitostiach, o ktorých môže rozhodnúť len súd (indispositiva mål). V prípadoch občianskych sporov, pri ktorých by strany mohli dosiahnuť urovnanie samé medzi sebou, sa cudzí právny poriadok uplatňuje iba v prípade, ak sa naňho odvoláva jedna zo strán. V mnohých prípadoch so zrejmým zahraničným prvkom sa bez pochybností uplatnilo švédske právo, keďže žiadna zo strán sa neodvolávala na cudzí právny poriadok. Na druhej strane v rámci konaní, v ktorých by mimosúdne urovnanie nebolo možné, napríklad pri určovaní otcovstva, sa vyskytli prípady, keď súdy na vlastný návrh uplatnili cudzí právny poriadok.

2.2 Spätný odkaz

V rámci švédskeho medzinárodného práva súkromného sa vo všeobecnosti neakceptuje doktrína spätného a ďalšieho odkazu. V oddiele 79 ods. 2 zákona o zmenkách a v oddiele 58 ods. 2 zákona o šekoch sa však poskytuje výnimka v súvislosti so spôsobilosťou cudzincov vstupovať do transakcií týkajúcich sa zmeniek a šekov. Dôvodom je, že tieto ustanovenia sú založené na medzinárodných dohovoroch. Ďalšia výnimka je stanovená v oddiele 9 ods. 2 zákona o účinkoch platobnej neschopnosti, ktorá nastala v inej severskej krajine. Napokon, pokiaľ ide o platnosť manželstva, spätný a ďalší odkaz sa uznáva v oddiele 1 ods. 7 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva a poručníctva.

2.3 Zmena kolízneho kritéria

Vo švédskom medzinárodnom práve súkromnom neexistuje všeobecné pravidlo, ktorým sa upravuje účinok zmeny kolízneho kritéria: táto záležitosť sa upravuje osobitne v jednotlivých zákonoch. V oddiele 4 ods. 1 zákona o niektorých medzinárodných otázkach týkajúcich sa majetkových vzťahov medzi manželmi alebo druhmi sa napríklad uvádza: „Ak sa rozhodné právo neurčilo dohodou, rozhodným právom je právo štátu, v ktorom majú manželia po uzatvorení manželstva obvyklý pobyt (hemvist)“, a v oddiele 4 ods. 2 toho istého zákona sa uvádza: „Ak sa následne obaja manželia presťahovali do iného štátu, v ktorom mali obvyklý pobyt a žili v ňom aspoň dva roky, uplatní sa právo tohto štátu“.

2.4 Výnimky z obvyklého použitia kolíznych noriem

Všeobecne akceptovanou zásadou švédskeho medzinárodného práva súkromného je, že ustanovenie cudzieho právneho poriadku by sa nemalo uplatniť v prípade, ak by bolo jeho uplatnenie zjavne nezlučiteľné so základnými zásadami švédskeho právneho systému. Ustanovenia v tomto zmysle možno nájsť v mnohých právnych predpisoch medzinárodného práva súkromného, na základe čoho však nemožno usudzovať, že by obmedzenie z dôvodu verejného poriadku muselo mať základ v právnych predpisoch. Doposiaľ bolo vynesených veľmi málo rozsudkov, v ktorých sa uznalo, že cudzí právny predpis nemožno uplatniť z dôvodu verejného poriadku.

Určenie medzinárodne kogentných noriem švédskeho práva je zvyčajne úlohou justície.

2.5 Zistenie obsahu cudzieho práva

Ak súd zistí, že rozhodným právom je cudzie právo, pričom nepozná hmotné ustanovenia tohto cudzieho právneho systému, existujú dva spôsoby, ako získať informácie: buď súd vykoná vyšetrovanie sám, alebo požiada stranu, aby predložila potrebné informácie. Výber konkrétnej alternatívy je otázkou účelnosti. Ak sa súd rozhodne preskúmať záležitosť sám, môže získať pomoc ministerstva spravodlivosti. Vo všeobecnosti hrá súd aktívnejšiu úlohu v konaniach, v ktorých môže rozhodnúť len súd (pozri vyššie); v konaniach, v ktorých môžu strany dosiahnuť urovnanie sporu samé medzi sebou, môže súd nechať vyšetrovanie z väčšej časti na strany.

3 Kolízne normy

3.1 Zmluvné záväzky a právne úkony

Švédsko je zmluvnou stranou rímskeho dohovoru z roku 1980 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky. V niektorých oblastiach sa uplatňujú iné pravidlá. Vo vzťahu k zmluvám, ktoré nadobudli účinnosť po 17. decembri 2009, bol tento dohovor bol nahradený nariadením Rím I.

Predaj tovaru sa upravuje zákonom o rozhodnom práve pre predaj tovaru, ktorým sa do domáceho práva začlenil Haagsky dohovor z roku 1955 o rozhodnom práve pre medzinárodnú kúpu tovaru. Tento zákon má prednosť pred pravidlami nariadenia Rím I. Nevzťahuje sa však na spotrebiteľské zmluvy. V oddiele 3 sa umožňuje, aby kupujúci a predávajúci určili rozhodné právo dohodou. V oddiele 4 sa uvádza, že ak si strany nezvolili rozhodné právo, uplatní sa právo štátu obvyklého pobytu predávajúceho. Výnimky z tohto pravidla sa týkajú prípadu, keď predávajúci prijal objednávku v krajine obvyklého pobytu kupujúceho, a prípadov nákupov na burze alebo prostredníctvom aukcie.

Ďalšia výnimka z pravidiel nariadenia Rím I sa týka niektorých spotrebiteľských zmlúv. Existujú osobitné pravidlá zamerané na ochranu spotrebiteľov pred klauzulami o voľbe rozhodného práva, a to v oddiele 48 zákona o predaji spotrebného tovaru, oddiele 14 zákona o spotrebiteľských zmluvách, v kapitole 1 oddiele 4 zákona o ochrane spotrebiteľa v rámci dohôd týkajúcich sa časovo vymedzeného používania ubytovacích zariadení alebo dlhodobých dovolenkových produktov a v kapitole 3 oddiele 14 zákona o zmluvách uzavretých na diaľku a podomovom predaji. Na základe týchto ustanovení sa za niektorých okolností má použiť právo krajiny EHP, a to v prípade, ak umožňuje lepšiu ochranu spotrebiteľa.

V oddieloch 79 – 87 zákona o zmenkách a v oddieloch 58 – 65 zákona o šekoch sa stanovujú osobitné pravidlá týkajúce sa zmeniek a šekov. Tieto pravidlá sú založené na Ženevskom dohovore z roku 1930 o urovnaní niektorých kolízií právnych poriadkov v súvislosti so zmenkami a dlžobnými úpismi a na Ženevskom dohovore z roku 1931 o urovnaní niektorých kolízií právnych poriadkov v súvislosti so šekmi.

Niektoré zmluvy o poistení hmotnej zodpovednosti sa upravujú zákonom o rozhodnom práve pre niektoré poistné zmluvy.

3.2 Mimozmluvné záväzky

Otázka rozhodného práva pre mimozmluvné záväzky sa upravuje v nariadení Rím II.

3.3 Osobný štatút, jeho aspekty týkajúce sa občianskeho štatútu (meno, bydlisko, spôsobilosť)

V švédskom medzinárodnom práve súkromnom je rozhodujúcim kolíznym kritériom na určenie osobného postavenia tradične štátna príslušnosť. V súčasnosti však existuje pomerne veľa prípadov, v ktorých sa ako hlavné kolízne kritérium uplatnil obvyklý pobyt namiesto štátnej príslušnosti. Je preto otázne, či ešte možno hovoriť o jedinom hlavnom kolíznom kritériu pre osobné postavenie. V rámci švédskeho medzinárodného práva súkromného sa „osobné postavenie“ vzťahuje najmä na otázky právnej spôsobilosti a mena.

V zmysle kapitoly 1 oddielu 1 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva a poručníctva sa spôsobilosť uzatvoriť manželstvo pred švédskym orgánom v zásade určuje v súlade so švédskym právom, ak je jedna zo strán švédskym štátnym príslušníkom alebo má obvyklý pobyt vo Švédsku. Podobné pravidlá sa uplatňujú v rámci severských krajín v zmysle oddielu 1 vyhlášky o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva, osvojenia a poručníctva.

Kapitoly 4 a 5 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva a poručníctva a oddiely 14 – 21a vyhlášky o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva, osvojenia a poručníctva obsahujú osobitné pravidlá v oblasti poručníctva a opatrovníctva.

Pokiaľ ide o otázku rozhodného práva týkajúceho sa spôsobilosti uzatvoriť zmluvy, čiastočná odpoveď je obsiahnutá v článku 13 nariadenia Rím I. Spôsobilosť vstupovať do transakcií zahŕňajúcich zmenky alebo šeky sa riadi osobitnými pravidlami uvedenými v oddiele 79 zákona o zmenkách a v oddiele 58 zákona o šekoch.

Kapitola 11 oddiel 3 súdneho poriadku (rättegångsbalken) obsahuje osobitné pravidlo týkajúce sa spôsobilosti žalovať a byť žalovaný, pričom v zmysle tohto pravidla cudzinec, ktorý vo svojej krajine nie je schopný viesť súdne konanie, môže napriek tomu viesť takéto konanie vo Švédsku, ak má spôsobilosť podľa švédskeho práva.

V rámci švédskeho medzinárodného práva súkromného patria otázky mena do oblasti osobného postavenia, čo napríklad znamená, že ak si jeden z manželov vezme meno druhého manžela, neklasifikuje sa to ako záležitosť právnych účinkov manželstva v osobnej sfére. Podľa oddielu 50 zákona o osobných menách (namnlagen, 1982:670) sa tento zákon nevzťahuje na švédskych štátnych príslušníkov, ktorí majú obvyklý pobyt v Dánsku, Nórsku alebo Fínsku; a contrario možno dospieť k záveru, že sa vzťahuje na švédskych štátnych príslušníkov na iných miestach. V oddiele 51 sa uvádza, že tento zákon sa vzťahuje aj na cudzích štátnych príslušníkov, ktorí majú obvyklý pobyt vo Švédsku.

3.4 Vznik vzťahu rodič – dieťa vrátane adopcie

V rámci švédskeho hmotného práva sa nerozlišuje medzi manželskými a nemanželskými deťmi a švédske medzinárodné právo súkromné nemá osobitné kolízne normy na určenie toho, či sa dieťa považuje za narodené v manželstve alebo mimo manželstva, alebo či dieťa možno následne vyhlásiť za manželské.

Pokiaľ ide o rozhodné právo pre určenie otcovstva, existujú rozdielne pravidlá týkajúce sa domnienky otcovstva a určenia otcovstva súdom. Domnienka otcovstva sa riadi odsekom 2 zákona o medzinárodných otázkach týkajúcich sa otcovstva. Podľa tohto ustanovenia sa muž, ktorý je alebo bol ženatý s matkou dieťaťa, považuje za otca tohto dieťaťa, ak je to dôsledkom práva štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt pri narodení, alebo v prípade, ak sa podľa tohto práva za otca nepovažuje žiadna osoba, ak je to dôsledkom práva štátu, ktorého štátnym príslušníkom sa dieťa stalo pri narodení. Ak však malo dieťa pri narodení vo Švédsku obvyklý pobyt, o tejto otázke sa bude vždy rozhodovať v súlade so švédskym právom. Ak má otcovstvo určiť súd, uplatní právo štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt v čase rozsudku súdu prvého stupňa.

Podľa oddielu 2 ods. 1 zákona o medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa osvojenia, má švédsky súd, ktorý posudzuje žiadosť o osvojenie, uplatniť švédske právo. Podľa oddielu 2 ods. 2 však v prípade žiadosti týkajúcej sa dieťaťa mladšieho ako 18 rokov musí súd preskúmať, či sú žiadateľ alebo dieťa spojení s cudzím štátom štátnou príslušnosťou, obvyklým pobytom alebo iným spôsobom, a či možno očakávať, že dieťaťu spôsobí problém, ak daný štát osvojenie neuzná.

Pokiaľ ide o právne účinky osvojenia, ak je zahraničný príkaz na osvojenie platný vo Švédsku, osvojené dieťa sa na účely starostlivosti o dieťa, poručníctva a výživného považuje za dieťa osvojiteľa vo švédskom manželstve. V prípade dedenia však zákon vyžaduje rovnaké zaobchádzanie s osvojenými deťmi a s vlastnými deťmi osvojiteľa len v tom prípade, ak sa osvojenie uskutočnilo vo Švédsku. Ak sa osvojenie uskutočnilo v zahraničí, nárok osvojeného dieťaťa dediť sa bude zvažovať v súlade s právom, ktorým sa vo všeobecnosti upravuje nárok dediť, tzn. v súlade s právom krajiny štátnej príslušnosti.

Otázka rozhodného práva pre výživné na dieťa sa riadi Haagskym protokolom z roku 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť. Všeobecným pravidlom je, že vyživovacie povinnosti sa riadia právom štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt. Ak dieťa nemôže získať výživné od strany, ktorá má v súlade s uvedeným právom vyživovaciu povinnosť, uplatní sa právo štátu, v ktorom sídli súd. Ak dieťa nemôže získať výživné od strany, ktorá má v súlade s jedným z uvedených práv vyživovaciu povinnosť, a obe strany sú občanmi toho istého štátu, uplatní sa právo daného štátu.

3.5 Manželstvo, nemanželské páry, partnerstvá, rozvod, súdna rozluka, vyživovacia povinnosť

Informácie o spôsobilosti uzatvoriť manželstvo sú uvedené v bode 3.3. Manželstvo sa vo všeobecnosti považuje za platné z hľadiska formy, ak je platné v krajine, v ktorej bolo uzatvorené (kapitola 1 oddiel 7 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva a opatrovníctva).

Právne účinky manželstva možno rozdeliť na dve hlavné kategórie, a to na účinky v osobnej oblasti a účinky týkajúce sa majetku manželov (pozri bod 3.6). Hlavným účinkom manželstva v osobnej oblasti je, že manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Vo švédskom medzinárodnom práve súkromnom sa otázky týkajúce sa nároku manželov dediť, nadobudnutia mena manžela či ich vyživovacej povinnosti voči deťom druhého manžela nepovažujú za právne účinky manželstva a rozhodné právo sa určuje na základe kolíznych noriem upravujúcich dedičstvo, osobné mená a pod.

Otázka rozhodného práva pre výživné na manžela sa upravuje Haagskym protokolom z roku 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť. Všeobecným pravidlom je, že vyživovacia povinnosť sa riadi právom štátu, kde má strana s vyživovacou povinnosťou obvyklý pobyt. Ak jeden z manželov namieta proti uplatneniu tohto práva a právo iného štátu má užšiu súvislosť s manželstvom (najmä v prípade práva štátu, kde mali manželia posledný spoločný obvyklý pobyt), uplatní sa právo tohto iného štátu.

Pri otázkach rozvodu majú švédske súdy v zmysle kapitoly 3 oddielu 4 ods. 1 zákona o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva a opatrovníctva uplatňovať švédske právo. V oddiele 4 ods. 2 sa poskytuje výnimka v prípade, ak sú obaja manželia cudzí štátni príslušníci a ani jeden z nich nemá obvyklý pobyt vo Švédsku v trvaní aspoň jedného roka.

Vo švédskom hmotnom práve nie sú zakotvené právne inštitúty rozluky či anulovania manželstva a neexistujú všeobecne uplatniteľné kolízne normy, ktoré by sa mohli v takýchto prípadoch mohli uplatniť. Pokiaľ ide o severské krajiny, v oddiele 9 vyhlášky o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva, osvojenia a poručníctva sa uvádza, že súd má v prípadoch rozluky uplatniť svoje vlastné právo.

3.6 Majetkové vzťahy medzi manželmi

Rozhodné právo pre majetok manželov sa upravuje v zákone o niektorých medzinárodných otázkach týkajúcich sa majetkových vzťahov medzi manželmi alebo druhmi. Na základe oddielu 3 tohto zákona sa manželom alebo párom, ktoré uvažujú o uzatvorení manželstva, umožňuje uzatvoriť písomnú zmluvu, v ktorej sa stanoví, že majetkový režim manželov sa má riadiť právom krajiny, v ktorej má jeden z nich v čase uzatvorenia zmluvy obvyklý pobyt alebo ktorého je štátnym príslušníkom.

Ak manželia neuzatvorili platnú dohodu o voľbe rozhodného práva, v oddiele 4 tohto zákona sa stanovuje, že rozhodným právom je právo krajiny, v ktorej majú po uzatvorení manželstva obvyklý pobyt. Ak majú následne obaja manželia obvyklý pobyt v inej krajine a žijú v nej aspoň dva roky, uplatní sa namiesto toho právo tejto krajiny. Ak však mali obaja manželia v tomto štáte už počas manželstva obvyklý pobyt, alebo ak sú obaja štátnymi príslušníkmi tohto štátu, uplatní právo tohto štátu, a to od momentu, keď tam začali obvyklý pobyt.

Podľa oddielu 5 zákona je dohoda o voľbe rozhodného práva platná, ak je zlučiteľná s rozhodným právom týkajúcim sa majetku manželov v čase, keď sa transakcia uskutočnila. Ak sa dohoda o voľbe rozhodného práva uzatvorí pred svadbou, je platná za podmienky, že je v súlade s právom, ktoré sa stane rozhodným pri uzatvorení manželstva. Pokiaľ ide o formu, dohoda o voľbe rozhodného práva je platná, ak spĺňa formálne právne požiadavky v štáte, v ktorom bola uzatvorená, alebo v ktorom majú manželia obvyklý pobyt.

Pre prípady týkajúce sa severských krajín sa v rámci vyhlášky o niektorých medzinárodných právnych vzťahoch týkajúcich sa manželstva, osvojenia a poručníctva stanovujú osobitné pravidlá.

3.7 Závety a dedičstvo

Otázka kolízie právnych poriadkov v oblasti dedenia zo závetu a dedenia zo zákona sa upravuje v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve. Kolízne normy zakotvené v tomto nariadení sa uplatňujú bez ohľadu na to, či ide o medzinárodnú súvislosť s členským štátom alebo s akýmkoľvek iným štátom.

Pokiaľ ide o platnosť závetu z hľadiska formy, v kapitole 2 oddiele 3 zákona o dedení v medzinárodných situáciách [Lagen (2015: 417) om arv i internationella situationer] sú zakotvené osobitné ustanovenia, ktorými sa do domáceho práva začleňuje Haagsky dohovor z roku 1961 o rozhodnom práve pre formu závetov. Závet sa považuje za platný z hľadiska formy, ak je v súlade s právom miesta, v ktorom ho závetca vyhotovil, alebo miesta, v ktorom mal závetca svoj obvyklý pobyt alebo ktorého bol štátnym príslušníkom buď v čase vyhotovenia závetu, alebo v čase smrti. Naloženie s nehnuteľnosťou v závete sa považuje za platné z hľadiska formy, ak je v súlade s právom miesta, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza. Rovnaké pravidlá sa vzťahujú aj na zrušenie závetov. Zrušenie je platné aj v prípade, ak je v súlade s akýmkoľvek právom, v zmysle ktorého bol závet platný z hľadiska formy.

3.8 Nehnuteľnosti

V majetkovom práve sú obsiahnuté písomné kolízne normy len pre isté prípady týkajúce sa lodí a lietadiel, finančných nástrojov a nezákonne odstránených predmetov kultúrnej hodnoty a určité situácie, ktoré sú upravené v Dohovore severských krajín o platobnej neschopnosti a v nariadení o konkurznom konaní.

Účinky v majetkovom práve, napríklad v prípade kúpy hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, alebo hypotekárneho úveru na takýto majetok, sa majú určiť v súlade s právom krajiny, v ktorej sa príslušný majetok nachádza v čase kúpy alebo hypotekárneho úveru. Týmto právom sa bude určovať povaha akýchkoľvek vlastníckych práv, spôsob vzniku a zániku akýchkoľvek vlastníckych práv, formálne požiadavky, ktoré môžu vzniknúť, a druh práv, ktorý sa tretím stranám priznáva v rámci vlastníckeho práva.

Pokiaľ ide o zahraničné záložné práva, v judikatúre sa stanovuje, že v prípade, ak predávajúci v čase vzniku záložného práva vedel, že majetok sa mal presunúť do Švédska, a záložné právo nebolo vo Švédsku platné, predávajúci by mal namiesto toho získať zábezpeku, ktorá by spĺňala požiadavky švédskeho práva. Zahraničné záložné právo by navyše nemalo nadobudnúť právny účinok, ak od presunu majetku do Švédska uplynul určitý čas. Vychádza sa z toho, že zahraničný veriteľ mal čas buď získať novú zábezpeku, alebo dlh vymôcť.

3.9 Platobná neschopnosť

Pre otázky platobnej neschopnosti vo Švédsku je rozhodným právom švédske právo, a to pre samotné konanie, ako aj pre ďalšie otázky platobnej neschopnosti, ako sú napríklad podmienky začatia konania.

V prípadoch zahŕňajúcich ďalšiu severskú krajinu existujú osobitné pravidlá, na základe ktorých sa určuje rozhodné právo a ktoré sú založené na Dohovore severských krajín o platobnej neschopnosti z roku 1933, ktorý bol do švédskeho práva začlenený právnym predpisom v roku 1981. Vo vzťahu k Fínsku sa však uplatňuje nariadenie o konkurznom konaní (pozri ďalej); a vo vzťahu k Islandu platia pravidlá starších právnych predpisov z roku 1934. Všeobecným pravidlom zakotveným v Dohovore severských krajín o platobnej neschopnosti je, že insolvenčné konanie v zmluvnom štáte sa vzťahuje na majetok patriaci dlžníkovi, ktorý sa nachádza v inom zmluvnom štáte. Otázky, ako je napríklad právo dlžníka na kontrolu nad svojím majetkom a obsahom konkurznej podstaty, sa vo všeobecnosti upravujú právom krajiny, v ktorej insolvenčné konanie prebieha.

V nariadení o konkurznom konaní sa stanovujú osobitné pravidlá, pokiaľ ide o záležitosti týkajúce sa iných členských štátov EÚ.


Obsah pôvodných vnútroštátnych jazykových verzií na tejto webovej lokalite spravujú príslušné kontaktné body EJS. Preklady týchto textov zabezpečila Európska komisia. V prekladoch preto ešte môžu chýbať možné úpravy pôvodných textov, ktoré neskôr vykoná príslušný štátny orgán členského štátu. Európska justičná sieť pre občianske a obchodné veci ani Európska komisia nenesú žiadnu zodpovednosť ani inak neručia za informácie alebo údaje, ktoré tento dokument obsahuje alebo na ktoré odkazuje. Právne normy v oblasti autorských práv členského štátu zodpovedných za túto stránku nájdete v právnom oznámení.

Posledná aktualizácia: 13/04/2018